Počas 2,5 h letu s ČSA Airlines stihneme krásny východ slnka a hladko pristaneme na letisku v Antalyii.
Vitajte v krajine tureckého polmesiaca. V krajine baklavy, kebabu a kultu Mustafu Ataturka Kemala. Letisko je plné dovolenkárov a „plné“ je slabý výraz, v priebehu polhodinového čakania na pasovú kontrolu stihnem spozorovať asi 8 odletov. Väčšina ruských a nemeckých leteckých spoločností.
Odpadávam od únavy, vonkajšia teplota je asi 35 stupňov a ja hľadám cestu k transferu medzi 60 stánkami cestovných kancelárii sa snažím márne prísť na to, ktorý je ten správny. Nakoniec sa ale ocitnem na správnom parkovisku, v správnom autobuse a usmievavý Turek sa mi prihovára : Merhaba, Slovakia. Toto pomenovanie sa na najbližší týždeň stane mojim pseudonymom. Po 2 h ceste sme konečne na hoteli, ujo na recepcii vytasí teplomer : Korona? Hovorím, no I have negative test. Odmeria teplotu a dostávam sa s kufrom ďalej, kde mi oznamujú, že moja izba bude k dispozícii asi tak o hodinu. Nevadí. Idem sa prejsť k toľko očakávanému klenotu Tureckej riviéry – Stredozemnému moru. Nádherná Kleopatrina pláž, vietor vo vlasoch a pomerne veľké vlny. Konečne som sa ocitla na izbe s výhľadom na more, ktorú som povôdne nemala ani objednanú, ale vďaka ochote personálu sa podarilo. Cena za ochotu? Jeden americký dolár a slovenský úsmev.
A turecké dobrodružstvo sa môže začať, len si pár hodín pospím.
Hneď prvý deň sa vydám autobusom objavovať krásy tureckej riviéry. Autobusy tu nemajú pevne určenú trasu, na zastávkach nie sú žiadne cestovné poriadky – systém predaja lístkov funguje na bezkontaktnú kartu alebo v hotovosti podobne ako u nás. Avšak, keď šoférovi ukazujem dolár len kývne hlavou a vypýta si jeden a vydá mi v tureckých lírach. Systém jazdy je pomerne šialený, rešpektujú len semafory a STOP - ku, inak to funguje na princípe kto si vytrúbi lepší prejazd, ten ide prvý. Trasa vedie popri krásnych plážach, avšak po polhodine jazdy , keď takmer všetci vystúpia a ostanem sama so šoférom mu ukazujem náramok s názvom hotela a on sa len zasmeje a ukazuje mi opačný smer. Chytá ma stres a panika, sama, blondínka niekde na opačnom konci ako pôvodne mám byť. On len s úsmevom mávne rukou, že mám ísť za ním. V duchu si hovorím, teraz ma určite unesú, predajú za ťavy alebo ešte niečo horšie. Nič z toho sa nestalo, zobral ma do miestnej „krčmy“ kde bol jeho kamoš, ktorý pôjde o chvíľu opačným smerom, či si zatiaľ dám turecký čaj a vodu. Poďakujem sa a pýtam sa čo som dlžná, s úsmevom odpovie, že nič. Porozprávame sa o turizme, korone, teple a jeho rodine a o tom, že často pracujú počas sezóny 10 – 12h denne. Potom ma nasadí na autobus ku kamošovi a ten osobne dohliadne na to, aby som vystúpila na správnom mieste.
Pri bohatej tureckej večeri a cestou na turecký bazár rozmýšľam, že na prvý deň to nebolo tak zlé.
