V ten deň, keď stála na kopci a pozerala sa krajinu pod sebou jej bolo do plaču, avšak bola pripravená sa tváriť profesionálne, aj keby ju to malo stáť zvyšok síl. Snúbilo sa tu presne to, čo milovala, maďarský entuziazmus a krehká krása " zabudnutého" východu.
Bola tu ako "doma", od prvého okamihu, keď ako deväťročná zablúdila do Košíc a chcela vedieť čo je za nimi. Jej mama vždy hovorievala, že už len Ukrajina.
Bolo tu však toho oveľa viac. Láska pretkaná skvelými ľuďmi čo aj z mála dokázali vyčarovať veľa, pokora daná životom, letné večery na Zemplínskej Šírave, Pozdišovská keramika či výlety na Morské oko.
A potom tu bol ikonický Sabinov, ktorý ju na malý moment opäť preniesol do minulosti. Do čias, keď „ lietala“ medzi západom a východom a to doslova.
Tam našla všetko, čo hľadala, aj sama seba.
V "jahodovom" meste na železničnej stanici vyslovila posledné zbohom a nasadla na rýchlik z Košíc.
Až doma si dovolila rozplakať sa a slzami pokropiť svoju poslednú cestu.
Láska je občas jediný spôsob ako sa nerozpadnúť...
Venované mestu a „delegácii“, ktorá mi vrátila opäť vrátila chuť žiť a snívať...
P.S. Nie všetky delegácie nosia obleky. Niektoré nosia cigarety a úsmev na tvári napriek životným fackám. Ak takú stretnete nezabudnite sa pozdraviť :)
