Vo štvrtok popoludní obzvlášť, väčšine vysokoškolských študentov končí rozvrh v škole a hromadne sa presúvajú domov. Hľadajúc si miesto v preplnenom vozni mi padol zrak na Rómov sediaciach na zemi v priestore medzi jednotlivými vagónmi. Z nejakého neznámeho dôvodu som k nim zamierila. Mladá matka dojčiaca svoje dieťa. Obraz ako z nejakého cestopisného filmu o Afrike. Nemohlo mať viac ako polroka. S čiernymi vlasmi a prenikavými hnedými očami. Vedľa nej sedel na zemi zrejme jej brat a ďalšie dve deti. Spoločnosť im robil zrejme tiež mladý vysokoškolský študent, slušne oblečený. Od hlavy po päty v značkovom outfite. Nevedno prečo rozhodla som sa ostať pri týchto ľuďoch, keďže miesto na sedenie bolo získať bez šance.
Matka dieťaťa mi adresovala vetu : „Slečinka, snáď tu nebudete sedieť pri nás, veď si zašpiníte svoje parádne modré šaty.“
Chlapec vysokoškolák mi venoval úsmev od ucha k uchu. V priebehu nasledujúcich 45 minút sa odohral družný rozhovor medzi „ gadžom“ a rómskymi spoluobčanmi. Úprimne, aróma zblíženia bola silnejšia ako ranná šálka kávy. Jedno z detí malo pravdepodobne vši. Lámanou maďarčinou môj biely kamarát a ja sme konzervovali ešte to posledné čo ostalo z narušených medziľudských vzťahov. Témou bolo prečo my „ gadžovia“ nemáme radi Rómov, diskutovalo o cigánskych čardášoch, o tom, že sa radi zabávajú, ako žijú a čo nám na nich vadí a čo vadí nám.
Potom nastal okamih pravdy...mladá mamička si potrebovala „odskočiť“ a podržať svoje dieťa, jej brat mal plné ruky práce s mladšími súrodencami.
„ Slečna, podržíte mi malého? Za chvíľku som tu."
Bez opýtania mi vložila do náruče spiace rómske dieťa. To sa samozrejme prebudilo a zaregistrovalo zmenu. Pozrelo sa na mňa veľkými hnedými očami, no nezačalo plakať, len si skúmavo obzeralo moju tvár. V tom pohľade bolo všetko od strachu až po údiv. Potom pokojne zavrelo oči a zaspalo. Skrz tohto dôvodu, keď sa vrátila jeho mama usúdila, že bude lepšie ponechať mi ho, aby sa nezobudilo. V náručí s malým chlapčekom som absolvovala zvyšok cesty Zvolen – Lučenec. Chlapec si zatiaľ vymenil vrúcne podanie ruky s rómskym chlapcom a vymenili si telefónne čísla. Samozrejme, dobije si kredit a pošle mu sms -ku alebo zavolá. Ale až keď bude podpora.
Vystupujúc z vlaku som im popriala príjemný zvyšok cesty a zobrala si darovanú Horalku z tašky s nákupom potravín.
