Obrovský, čierny, popretkávaný písmenkami a sprevádzaný silným klepotom detského prstokladu
Niektoré deti sú proste ignoranti. Čokoľvek s nimi robíte a hoci sa ich snažíte prispôsobiť kolektívu či už v materskej škôlke alebo ešte od čias jaslí jednoducho vaša snaha vychádza nazmar. V jedno popoludnie v obecnej škôlke, keď si dievčatko nevedelo už po stýkrát zaviazať šnúrky zahlásilo : „Budem spisovateľka.“ A pani učiteľka len neveriacky pokrútila hlavou s nevyslovenou otázkou čo len z Teba bude.
Dospelí väčšinou vždy neveriacky krútia hlavami. Celkom už zabudli na rozprávky. Ak by k nim prišiel Malý Princ celkom iste by mu neposkytli žiadnu škatuľu pre ovečku. Určite by ju chceli zavrieť do ohrádky.
Dievčatko z nášho príbehu malo tiež rado ovečky. Ale ešte radšej barančeky. Možno aj z toho dôvodu sa raz prikradlo do kuchyne v škôlke a dalo veľkonočnému barančekovi z čokolády smrteľnú ranu. Zdôvodnilo to tým, že barančeky predsa nemôžu trpieť.
V období diktátov a prvých lások, ktoré vznikali medzi tými ktorí sedeli väčšinou spolu v lavici sa zaľúbilo. Ale nie do spolužiaka z triedy. Tí väčšinou nespĺňali vysoké nároky. Ale do mesta kde sa na chvíľočku ocitlo. A keď pred jednou cukrárňou s lícami sladkými od veterníka rozplakalo a nechcelo ísť domov tak si sľúbilo, že sa vráti. No dospelí opäť mali argumenty.
Nedávno som čítala príbeh o chlapčekovi - autistovi, ktorý v MHD cestoval so svojou matkou a tú presviedčal, že vidí klauna. Samozrejme to aj nahlas demonštroval. Nikomu v MHD to nebolo príjemné, no všimla si to jedna spolucestujúca a zdokumentovala to fotografiou. Neskôr pri detailnom zhliadnutí fotografie naozaj tam bol klaun. Pani sediaca na sedadle a vedľa nej tyč s klasickým červeným tlačidlom na otváranie dverí vo výške jej nosa. Chlapec sa nemýlil, predsa tam sedel klaun.
Milí rodičia, počúvajte svoje deti. A načúvajte im skutočne pozorne. Deti vždy hovoria pravdu. Lebo vnímajú srdcom. Vidia aj to čo je vašim očiam a argumentom neviditeľné.
