V tú noc, keď ležala v sanitke smerujúcej do Košíc si nebola istá ničím. A už vôbec nie tým či nasledujúcu hodinu bude ešte nažive. Aj tak však myslela na nich a z celého srdca si želala, aby prežili oni.
Ráno sa prebrala a nevedela rozpoznať kde sa nachádza. Na bruchu ju ťažil položený ľad a nemohla sa veľmi hýbať, pretože v jednej ruke mala napojenú infúziu a v druhej transfúziu. To sú chvíle, keď Vám už je v podstate jedno či tu ešte budete aj zajtra. Želáte si premiestniť sa do iného vesmíru, kde neexistuje bolesť.
Počúvajúc bzukot prístrojov a dávajúc pozor na centrálny venózny katéter si opatrne zapla discman, zatvorila si oči a ponorila sa do sveta hudby. Jean Michel Jarre ju vždy spoľahlivo premiestnil na míle ďaleko od nemocničného prostredia.
Keď ste blízko smrti, začnete si uvedomovať krehkú vzácnosť života. Zrazu nezáleží na práci, politike či nezmyselných vzťahoch. Jediné na čom záleží je to, aby ste sa dožili ďalšieho rána.
Na hranici vlastnej bezmocnosti Vám zostáva spoľahnúť sa na naše zdravotníctvo alebo na zásah "vyšších" síl.
„ Máte rakovinu.“ oznamoval jej starší lekár s maďarským priezviskom.
Nechápavo na neho pozrela a neverila mu. Nakoniec to však pravda nebola.
"Máte ojedinelý syndróm a nedá sa liečiť", oznamoval ďalší lekár túžiac po plnej obálke. Nemala žiadny syndróm, bol to len jeho syndróm túžby po úplatku.
Chodiac po Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici z vyšetrenia na vyšetrenie sa cítila ako ľudská troska. Keď by sa osamelosť dala krájať, kým život vôkol plynul svojim tempom.
Nakoniec po sérii nekonečných vyšetrení vysvitlo, že je zdravá.
Pre niekoho banalita, pre ňu najväčšia životná výhra.
Po mnohých rokoch zavolala do Fakultnej nemocnice do Košíc : „ Dobrý deň pán primár, potrebovala by som Vašu pomoc...“ Tentokrát však nie pre seba.
Mohla splniť svoj sľub, ktorý si dala, keď odchádzala. Priniesť trochu radosti, koláčov a kávy, tým, ktorí prežili.
Pamätal si. A ona konečne takmer po desiatich rokoch pobalila do kufra bolestivé spomienky a pohla sa ďalej.
