Opatrne som si dala dole kyslíkovú masku. O pár minút príde prednosta internej kliniky na vizitu, v hlave som si utrieďovala myšlienky, ktoré som mu chcela povedať.
„ Dobré ránko, ako sa dnes máme slečna? “
„ Výborne, najvyšší čas ísť domov.“
Pozrie na mňa prekvapivým pohľadom, zároveň pohľadom zablúdi do zdravotnej dokumentácie a analyzuje výsledky z posledných vyšetrení. Poprosím ho, aby ma v nasledujúcich dňoch poslal na ďalšie vyšetrenia, ktoré preveria môj zdravotný stav. Nakoniec s nadvihnutným ľavým obočím súhlasil.
O tri dni neskôr si veľmi opatrne balím cestovnú tašku. Vkladám do nej viac ako desať diagnóz, ale aj odhodlanie už nikdy sa nesprávať k ľudom, tak ako predtým. Zo závratnej výšky ega býva pád na zem obzvlášť bolestivý. Ale občas to niektorí z nás potrebujú, aby sa im otvorili oči.
„ Možno by sme Vás ešte mohli poslať na vyšetrenia do Ružomberka. “
Už radšej nie, myslím si pre seba. Pozriem sa na svoje dopichané žily na rukách, kruhy pod očami, vlasy, ktoré pripomínajú skôr chuchvalec vyschnutej trávy ako účes mladej ženy a pokúsim sa dať si aspoň očnú špirálu, ktorá ma dočasne upokojí, že by som takto mohla vyjsť opäť medzi ľudí.
„ Pošlite ma prosím do Banskej Bystrice, to mám bližšie. “
Pred odchodom z nemocnice som sa išla poďakovať primárovi oddelenia, ktorý mi svojim múdrym rozhodnutím zachránil život. Strávila som dva týždne na oddelení ARO, kde som každý deň videla boj o život, aj to ako ho mnohí prehrali. Vďaka 24h intenzívnej starostlivosti som sa dostala z „najhoršieho“. Po mesiaci a pol na lôžku a troch operáciách som „vyhrala“ a mohla konečne ísť domov.
Boj sa však príchodom domov ešte len začal. Kolotoč nekonečných vyšetrení, zvedavých pohľadov a otázok ako je možné, že som prežila. Ľudia niekedy svojou nemiestnou zvedavosťou viac ublížia ako pomôžu. Česť výnimkám.
Ako hovorí Julo Satinský : „ Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr. “ Tí, ktorí Vám chcú skutočne zavolať,tých neodradí ani Vaša smrť. A to sú práve tí, na ktorých najviac záleží.
