Vôňa cementu ju ohromila akonáhle vkročila do dverí. „ Ahoj, ideš do práce?“ venovala prekvapený pohľad dievčaťu asi v jej veku. „Nie, ja tu ešte nepracujem.“
Keďže recepcia bola zatiaľ prázdna pohodlne sa usadila. Po ponúknutom pohári vody nasledovalo obvyklé intermezzo. Tentoraz v tónine C - dur s miernym nádychom britského prízvuku. Kvarteto minút vynásobené desiatimi ubehlo pomerne rýchlo a ona vpochodovala do výťahu. Cieľ jasný, aj poschodie, keď tu zrazu sa rozsvietila kontrolka pripomienky. Potvrdenie v písomnej forme pre svojho momentálneho živiteľa. S nádejou, že sa opäť vráti na to isté poschodie stlačila vysnívané tlačidlo. Výťah však zastavil. Druhý pokus, tretí pokus, štvrtý. Ani po opakovaných pokusoch sa jej nepodarí výťah uviesť do pohybu. V poriadku, asi sa budem musieť vrátiť na prízemie. Márna snaha. Dostaviac sa zúfalstvo hanblivo sa prstom dotkne tlačidla pre hlásenie porúch výťahu. Ozve sa jej hlas, ktorému oznámi čo sa stalo. "A Ty skadzi? " ozve sa namiesto riešenia situácie ako odpoveď. Svojský údržbár v najlepších rokoch uvidiac ju ako vystupuje z výťahu po odstránení poruchy dostane záchvat smiechu. Ten ho však prejde, keď dotyčná prejde do plynulej východniarčiny. " Vidzel mi už šičko, ale Maďarku hutorec ešce ňe. " Adresuje jej ešte pár humorných poznámok sprevádzaných výbuchom smiechu a prvá katastrofa je za ňou. Snaží sa však zachovať si svoj obvyklý optimizmus.
Nasledujúcou zástavkou bude isté nemenované obchodné centrum. V MHD však zisťuje, že zrejme to nebude ten správny smer. Rozhliada sa po okolitom sídlisku a čaká zvedavo na konečnú zástavku. Pred sebou má športovú halu súdiac podľa vonkajšieho vzhľadu. Predsa len skúsi kontrolnú otázku : „ Dobrý deň, toto asi nebude nákupné centrum, však? “ Z pohľadu, ktorý jej venuje okoloidúci je jej jasné, že nebude ani náhodou. : " Princezná, jedine ak by ste si chceli kúpiť športový dres. " Teda je to skutočne športová hala. Mierne vyčerpaná, ale stále s úsmevom sa nakoniec dopracuje na správne miesto. Pri jej šťastnom povzdychu sa jej podarí odfúknúť plagát z nedávneho referenda. Dnes sa už nemôže nič neočakávané udiať.
Vychutnávajúc si nákupnú pohodu jej zazvoní telefón. Absolvuje veľmi rýchly a potešujúci telefonát. S úlovkom čiernych šiat a spokojnosťou naplnenými nákupnými taškami opúšťa nákupné centrum, aby sa finálne odviezla do cieľovej stanice. Tu však zisťuje, že lístok na MHD sa jej asi nezjaví sám od seba keďže automat na lístky nikde v okolí 150 m nikde nevidí. Zvyknutá z nášho hlavného mesta, že automat na lístky MHD je pred každým väčším nákupným centrom smeruje naspäť. Škoda, že nemá Arabelin prsteň a s touto myšlienkou sa vracia do nákupného centra, aby si nejaký zabezpečila bežnou cestou pre smrteľníkov. S miernym zúfalstvom po dvoch neúspešných pokusoch v trafikách sa pýta sympatického predavača zubných kefiek či jej nevie poskytnúť radu. Ten na jej údiv v kombinácii s úľavou vyberá z peňaženky túžobne očakávaný lístok, momentálne tovar žiadanejší ako teplé rožky.
Stojac na zástavke rozmýšľa o dnešnom dni a musí sa pousmiať, keď vidí prichádzajúcu MHD...v tom jej zrak padne na bežiace dievča, mladú predavačku, ktorá jej predala pred malou chvíľou šaty.„ Slečna, asi ste si zabudli telefón.“ S vďačným pohľadom a poďakovaním si preberá nález. Čakajúc na ďalšiu MHD rozmýšľa či by nebolo vhodnejšie zobrať si do cieľovej stanice rogalo alebo obrnený transportér.
Nič sa však už neudeje, všetky smery zrazu dostanú zmysel a ona sa živá a pomerne psychicky vyčerpaná dostane tam kam presne chcela.
