Kde to som? Otvoriac aj druhé oko zisťujem, že toto miesto bude zrejme nemocnica. Nestihnem sa však ani spamätať a prichádza sestrička. Vymením Vám ľad,dobre? Potom Vám dáme ešte dve infúzie. Sledujem presklené izby vôkol seba a stále reálne nechápem kde som. Cítim sa slabá,no túto otázku si neodpustím. Pán primár Vás dal previezť na ARO. Mali ste otravu krvi,skoro ste im na operačnom stole zomreli. Aha. To je jediná reakcia na ktorú sa zmôžem.
Znie to bizarne, čo ma však oveľa viac v danej chvíli trápi je umelohmotná "hadička" v mojom krku.Odbornou terminológiou centrálny venózny katéter. Zavádza sa pacientom ak pre nejakú prekážku nie je možné použiť žily na rukách. Skúsim sa ho dotknúť,no som upozornená,že nemám riskovať. Onedlho sa sestrička vracia s informáciou,že sú tu moji rodičia a chcú ma vidieť. Hm..tak to asi bude vážne ak prišli z môjho rodného mesta do 2, 5 h vzdialených Košíc až sem. V bielych plášťoch a čiapkach za prísnych hygienických opatrení sa pri mne vystriedajú. Ako sa cítim a nemám sa namáhať. Venujú mi súcitne pohľady a v ich tvárach badať strach aj obavy. Vnímam to všetko ako v polospánku a uvažujem či to nie je len sen.
Ráno prichádza primár spolu s mojím ošetrujúcim lekárom a rozprávajú mi o tom ako museli so mnou bojovať pretože som odmietala zaviesť si ihlu do žily a odvážne som si ich odstraňovala sama. Nakoniec ma dávkou sedatív utlmili a zaviedli mi ten "zázrak",ktorý zdobí môj krk. Bolo mi do plaču,paradoxne nie z toho čo sa udialo,ale z umelej hmoty v mojom tele.
V prvú noc môjho pobytu sa stretnem so smrťou zoči - voči. Sledujem pani v preskelenej izbe oproti - počas celej noci vydávala čudné zvuky,frekvencia personálu pri jej lôžku bola častá, striedal sa tlakomer, infúzie s defibrilátorom a niekedy nadránom naposledy vydýchla.
Jediné čo ma napadlo bolo : Zomieram aj ja? Preto ma sem preložili?
