Cestou z Prešova pribalil jednu kvalitnú whisky, východniarsky entuziazmus a čokoládu Milku poľskej výroby.
Rázovitá a malebná podpolianska krajina sa stala našim prechodným útočiskom na víkend. Ujo robot ako ho prezývala kamoškina malá dcéra sršal dôvtipom a dávkoval nám nové východniarske výrazy. Pri historke ako ho v Bardejove vybrali ako náhodného okoloidúceho na predvádzanie oblekov asi ani jedno oko neostalo suché.
Hmlisto som si spomenula na medvede pri Remetských Hámroch, keď sme s mojim budúcim bývalým boli na zbližovacom výlete na Morskom oku. Možno aj tu niekde na okolí točili filmári legendárny film Čiara.
Následne sa mi vynorila spomienka ako mi v istej malej obci v okrese Michalovce dali zahrať pesničku k narodeninám. Bolo lenivé letné ráno a počula som babku ako sa šuchce smerom k dverám našej izby.
„ Vstávajce mládež, trebalo bi guľáš navaric!“ Ako som v objatí muškátov na dvore oškrabávala bandurky do guľášu a počula z obecného rozhlasu : „ Ej na tarki, na tarki“ známu ľudovú pieseň, čakala som čo prinesie tentokrát hlásenie za prevratné novinky zo života obce.
S miernou hrôzou som počúvala : „ A že by ši nám zdravá bula, to ci želá tvuj Michal i babka, i šešternice...a veľo lásky i peňeži... „ kým vymenovali zvyšok široko rozvetvenej rodiny, tak som pochopila, že to bude blahoželanie pre mňa k narodeninám. Na záver sme si vypočuli „Tri hvizdy švica na nebe“ a mala som slzy dojatia v očiach, až som si ich poutierala do chustočky.
Babka priniesla fľašu domácej páľenky a na guľáš sme medzičasom aj zabudli. Pálenočky bolo tak „cholem“ a „kapurkový“ sa predĺžil do neskorej noci, keď sme pozorovali hviezdy na nebi. ( a niektorí aj trávnáte plochy zblízka:) )
O tom ako sme jedli „holubky“ a „syrek“ a iných balamutách na Zemplínskej Šírave opäť niekedy nabudúce.
