Na začiatku celkom nenápadne, potichučky ,šuchotajúc slová opory.
Neskôr tešenie sa na obyčajný deň kedy sa zjaví.
Tebe...ktorý nerecituješ Shakespearove ódy no nezabudneš podporiť láskavým slovom.
Ktorý denne neopakuješ Ľúbim Ťa, no svoju lásku vložíš do škatule činov.
Tebe, ktorý napriek početným vráskam v duši sa snažíš rozosmiať Krotiteľku levov.
Tebe, ktorý sa nesťažuješ hoci na to máš všetky práva, ale radšej stieraš dennodenné starosti iných.
Ktorý poznáš jej úsmev a slzy, spôsob ako nadvihne obočie či ústny kútik, kedy más zatrúbiť na ústup a nechať ju osamote.
Ty, ktorý pomáhaš a utešuješ a ona sa sama nad sebou zahanbí, že dovolila opäť raz zaúradovať svojmu egu.
Obdivujúc Tvoju silu a zraniteľnosť zároveň sa teší na ďalšiu kyticu slov, ktoré jej občas nosíš.
Tebe, ktorý o tom zatiaľ ani nemáš tušenia...
