Zatiaľ som dostala na starosti strážiť brata. Mal približne pol roka a skúšala som či ho Ježisko nevezme so sebou, tak mi napadlo položiť ho pod vianočný stromček. Môj detský rozum to nevyhodnotil ako nič nebezpečné. Z bezpečnostných dôvodov som ho podložila vankúšom, keďže ešte nevedel samostatne sedieť. Ježiško však nevypočul moje vianočné želanie. Mama však vypočula svoj strach o dieťa a korunovala moju snahu bitkou s varechou. Na príchuť tohoročného zemiakového šalátu si pamätám do dnes.
Po Vianočných sviatkoch sme sa celá rodina vybrali na hory. Prvýkrát uvidím Tatry a zoberiem na výlet aj moje dve nové „barbinky“. Barbie bola v 90 - tych rokoch artiklom vzácnosti a zárukou kvality. Vlastniť barbinku automaticky stavalo dieťa na piedestál v kolektíve. Po prázdninách som už plánovala veľkolepý návrat do obecnej škôlky a predstavenie nových hračiek.
Po príchode na hotel som zistila, že budem mať kamarátku v mojom veku, 6 -ročné dievčatko zo Žiliny. Prvý večer sme sa hrali s „barbinkami“, kým naši rodičia si vychutnávali ponuku nápojov v bare. Potom však prišla otázka, ktorá mi pokazila celý večer : „ A nepožiačala by si mi svoju barbinku do zajtra? Na raňajky Ti ju prinesiem.“ Mám dve, takže bez jednej by som to mohla prežiť, videla som to takto svojim detským pohľadom na svet. „ No dobre, ale ráno mi ju určite prines.“
Išla som spať, ale aj tak plná neistoty či sa naozaj ráno uvidíme.
Na druhý deň ma čakala prvá skutočná lanovka a dokonca kabínková! Pri raňajkách sa však moja kamarátka nezjavila, preto som sa opýtala kam sa stratila jej rodičov. „ No vieš Zuzka sa necíti dobre, tak ostala na izbe a hrá sa s tvojou bábikou.“ Aj keď som bola len 5 - ročné dieťa pamätám si presne na svoju reakciu, keď som si bola istá, že tú izbu musím nájsť a získať svoj poklad naspäť, aj keby sa dialo čokoľvek. Ale malý brat mi opäť prekazil plány, keďže začal plakať, tak aby ho počula celá reštaurácia a rodičia sa rozhodli urýchlene konať. Opustili sme ju rýchlosťou blesku a moje protesty si nikto nevšímal.
Čiastočne moje myšlienky iným smerom odviedla „zázračná“ kabínková lanovka, jeden z najkrajších zážitkov môjho dovtedajšieho detského sveta. Nevadilo mi ani mrazivé počasie, ani vietor, ani lanovka pohupujúca sa zo strany na stranu.
Nechápala som ustarostený pohľad mojej mamy, ktorá sa bála, že pre silný vietor odstavia aj lanovku. Ako sa ukázalo o pár minút mala pravdu, na spiatočnej ceste sme skutočne ostali „visieť“.
Vietor skladal dôkaz o svojej sile na okolitých kabínkach, ale aj okolitých horách. Po pár minútach sa však dobrodružstvo skončilo a my sme úspešne dorazili späť na hotel.
Prvá moja cesta viedla na izbu pozrieť sa ako sa ďalej vyvíja osud mojej Barbie. Zuzka mi otvorila v ruke s mojou bábikou celá šťastná. „ Vieš čo sme dnes robili ? Učila som tvoju bábiku po slovensky.“ Pozerala som na ňu prekvapivým pohľadom, veď predsa moja bábika vie po slovensky! „ Maminka mi povedala, že v Lučenci sa viac - menej rozpráva po maďarsky. Tak dnes sme mali hodinu slovenčiny. “. Nasledujúci deň sme si naplánovali hodinu maďarčiny a jedna moja Barbie putovala do Žiliny.
So Zuzkou sme ostali kamarátky. Po dvadsiatich rokoch sme sa opäť stretli v Žiline. Dnes má dve deti a obe učila základy maďarčiny.
Tak ako Barbie búrala predsudky po celom svete, blonďavá kráľovná sveta hračiek spojila zdanlivo nespojiteľné detské svety.
