V to ráno za ňou prišiel jeden z lekárov oddelenia priamo na raňajky. " Už ste raňajkovala? Máte veľmi vysoké hodnoty pečeňových testov... " Áno, už som stihla raňajkovať. Hodnoty pečeňových testov, v hlave si prehrávala učivo zo strednej školy..môžu byť spôsobené napríklad infekciou..
Ešte v priebehu doobedia ju odviezli na operačnú sálu. Urgent. Život ohrozujúci stav... celková anestéza.
Prebrala sa a prvé čo videla bola infúzia. Zažmurkala a uvidela pri posteli lekárov ako na ňu ustarostene pozerajú.. " Dávate nám zabrať... "
Napojená na kyslík pre nešpecifikované ťažkosti s dýchaním sa každý večer pozerala na panorámu Košíc.
Doma ju už každý pochoval. Aké bolo prekvapenie, keď sa zrazu zjavila. Unavená, zlomená, ale nie porazená.
Dlhé dni plné smútku, sĺz a rekonvalescencie...
A predsa, ako po každej búrke vyšlo a dúha priniesla novú nádej.
Ešte aj po dlhej dobe sa skláňam pred lekárskou vedou a vo vnútornom tichu ďakujem.
S pokorou, ktorú som dovtedy nepoznala, Vám ďakujem, že som ešte stále tu... že smiem žiť a tvoriť a nemám žiadne zdravotné obmedzenia.
Všetkým Vám, ktorí dennodenne zachraňujete životy a vnášate svetlo do zdanlivej tmy na hranici medzi životom a druhým brehom dúhy...
