Týmto nepísaným východniarskym perpetuum mobile sa riadi väčšina populácie pre mňa na "ďalekom východe.“
A tak sme sa ocitli s mojím budúcim bývalým na pravoslávnej svadbe v dedinke Stakčín. Pre „maďarku“ vyrastajúcu jednou nohou v Palóckej zemi to bola skutočná exotika.
Pravoslávny kňaz, celkový priebeh svadobného obradu, na môj vkus veľa spevu. Trikrát obídený oltár a trojitá výmena korún nad hlavou mladého páru.
Po svadobnom obrade nasledovala samozrejme hostina ako sa patrí.
Sediac v kruhu blízkých aj vzdialených príbuzných a rodiny som sa snažila udržiavať rozhovor a po pár pohárikoch aj očný kontakt.
Na otázku : „A ty skadzi?“ som slušne odpovedala,že z Lučenca.
„Hm, čul mi už šicko, ale Maďarku hutorec ešce ňe.“ znela odpoveď.
Pri poslednom „kapurkovom“ môj budúci bývalý hľadal „bugiľar“ a zvažoval, že ho mohol dať do „šifonera“. A keďže ho nemal v "kešeni" a nezvládal už „merkovať na garadiče“ natiahol sa v celej svojej kráse na zem a svoj „ bugiľar“ našiel skutočne zapadnutý pod „šifonerom“.
Cestou domov si spieval : „ A čija to chyža ...“
Našťastie vďaka triezvejšej navigácii sme do tej našej „chyže“ bezpečne trafili.
