Nikdy nerozumela ľuďom čo sa cez zoznamovacie aplikácie dohodli na stretnutí a vymieňali si životné príbehy.
Ale, ako sa hovorí život je zmena, a tak rok 2026 začala strmým pádom do osídiel randenia.
Prvé stretnutie si dohodla na severe Slovenska, kde mala ambíciu ísť do kina na Avatara, čo jej žiaľ nevyšlo, lebo dotyčný nemal auto a tak len na bratovom aute s rozbitým oknom zalepeným lepiacou páskou po búrlivej silvestrovskej noci zašli na drink. Bolo to neutrálne a ona jednoducho vedela, že z toho nič nebude. Dopila si povianočný punč a pohla sa ďalej.
Druhé rande prebiehalo v pokojnej atmosfére v prívetivom podniku na Liptove kde si vymieňali informácie a popíjali čaj a rozprávali sa o téme jej vzdialenej minimálne tak ako Majke z Gurunu – o lyžovaní. Samozrejme aj tu to uzatvorila s tým, že každý si šiel svojou cestou.
Tretí pokus prišiel práve tak nečakane ako Winetou na koni a obetovala mu čas preto, lebo bola hladná. To ešte netušila, že dotyčný drží drastickú diétu a má rád prechádzky v snehu. Prechádzala sa rada aj ona, ale keď sedela na dvore v mínusových teplotách a pila kávu z nemeckého porcelánu pochybovala aj o vlastnej príčetnosti. Výhodou tohto pokusu bol umelecký zážitok v podobe súkromného klavírneho koncertu a kvalitnej whisky.
Po týchto skúsenostiach vedela, že je presne tam kde vždy. Vo svojom svete individualizmu bez nejakého reálneho posunu.
Vo vzduchu však viselo ešte jedno „ možno“ nepravdepodobné a neprispôsobivé a to ju teda vôbec nelákalo. Hladná už nebola, ale skrz pracovných zmien a februárového vyčerpania sa rozhodla urobiť posledné trojité salto v ústrety budúcnosti.
Začiatok roka 2026 bol práve tak turbulentný ako prelet nad Haličským zámkom a ona nemala padák. Keď sa ho pokúsila otvoriť tak zistila, že záchranné lano je prestrihnuté chirurgickými nožnicami.
Niekedy to jednoducho musíte risknúť aj bez nádeje na hladké pristátie.
