V poslednom roku v materskej škole povedala pri odchode učiteľke : „ Budem spisovateľka.“ Učiteľka sa na jej detskom poblúznení len zasmiala.
Ester milovala svojho otca nadovšetko, bol pre ňu alfou a omegou jej malého detského sveta a neskôr aj toho dospelého. Keďže vzťah medzi jej rodičmi nikdy nebol ideálny, ale napriek tomu mali finančné zabezpečenie vďaka otcovej práci až nadštandardné, stretávala s ľuďmi, ktorí peniaze brali práve tak ľahkovážne ako iní zrnká ryže.
A v tomto chaose hľadala svoj autentický kompas. Začala študovať na vysokej škole, ktorá ju vôbec nebavila a odišla ako mnoho iných zarábať do zahraničia. Len aby nebola na príťaž a aby v malom meste kde žila ľudia nepovedali, že nechala prestížnu vysokú školu. Slovo prestíž bolo pre ňu práve tak prázdne ako obsah tej vysokej školy a tak radšej vykonávala fyzickú prácu. Ďaleko od všetkého, všetkých, ale spokojná, že ak si zarobí, tak sa vráti domov a bude slobodná.
O mnoho rokov neskôr prišiel rok, ktorý preveril celú rodinnú bublinu. Otec ochorel a Ester sa zosypala, ľudsky aj psychicky. Jedinou útechou jej boli letiská a ďaleké krajiny. Milovala ten pocit slobody, keď sa mohla sama prechádzať a objavovať miesta kde ju nikto nepoznal, nikto od nej nič nežiadal a nechal ju voľne dýchať.
Tu zažila svoje prvé zemetrasenie, nielen fyzicky, ale aj osobnostne.
Po návrate domov stretla Matúša. Matúš bol na prvý pohľad ako ona, z dobrej zabezpečenej rodiny, ale smutný, nedocenený a so strachom byť sám sebou. Tu si uvedomila, že aj ona celé tie roky odkladala svoj podvedomý strach do letiskových hál, cestovania a workoholizmu. Do pracovného výkonu vložila všetku neistotu a obavy byť sama skutočne sama sebou.
A tak jedného dňa zbalila celý svoj svet do Marvela a odišla.
Nie na chvíľu, nie prechodne, ale skutočne.
Určila si hranice a nikomu už nedávala viac ako potreboval. Neplnila želania iných. Ale postupne sa učila stáť na vlastných nohách a nezachraňovať topiacih sa vo vlastných moriach.
Naučila sa plávať vo vlastnom mori...
