Sú tiež udalosti na ktoré by sme najradšej zabudli a preto sa niekedy tvárime, že neexistujú.
Ester bola na prahu životnej zmeny. Zasnúbená a tehotná, či bola šťastná, na to si nevedela odpovedať ani ona sama. Asi to tak má byť, mám za sebou štúdium, cestovanie, nejaké pracovné skúsenosti a teraz ma čaká ďalšia životná etapa, v duchu sa upokojovala.
Tie Vianoce nestrávila doma, ale u snúbenca. Zdravotné problémy mala už dlhšie, ale ignorovala ich ako vždy a ani lekári jej nedali stopku. Preto sa aj počas Vianoc s tvrdohlavosťou jej vlastnou tvárila, že je všetko v poriadku.
V tú noc mala bolesti rôzneho charakteru a intenzity, preto radšej navštívili pohotovosť. To čo nasledovalo potom bol boj o život. O ten jej, ale hlavne o život ich detí.
Zrazu sa jej v priebehu minút zrútil celý svet. V sanitke si kládla obligátnu otázku : „Prečo práve ja?“
Na hranici života a smrti Vám hlavou prebehne mnoho myšlienok a začnete vidieť dvere aj tam kde kedysi boli len steny. Ona sa však o svoj život nebála, ale želala si, aby to prežili oni.
Žiaľ neprežili.
A tak v priebehu jednej noci pochopila že láska, pokora a charakter vyhrávajú.
Chcela vzdať aj svoj boj, ale nejaká neznáma, neviditeľná sila jej to nedovolila. Hoci sa jej zdravotný stav výrazne komplikoval a domov z nemocnice odchádzala ako ľudská troska, po poslednom páde na schodoch v Košiciach po prepustení sa zdvihla a odhodlala sa už nikdy nepadnúť.
Boj o prežitie obalila do workoholizmu, odmietania akéhokoľvek hlbšieho vzťahu, cestovania, ktoré milovala a do kreativity, ktorá sa jej pomaly, ale iste vrátila. Slzy zúfalstva jej stekali po vnútornej strane fľaše.
Ľúbim Vás chlapci moji, nikdy som na Vás nezabudla. Každý jeden deň si nesiem v sebe spomienku na tú noc, keď ste odišli.
Trvalo mi roky, kým som sa Vašou stratou vyrovnala.
Vaša mama
