Bolo horúce leto a internetové káble ešte nestihli prísť do tohoto malebného kúta Slovenska neďaleko ukrajinských hraníc. Za to medvede sem chodili ako na klavír. A stihla už zažiť aj pravoslávnu svadbu v Stakčíne. Tak ju predsa nepoloží nejaká „drabina“.
Priateľovi na telefóne zavolať nemohla, pretože sa mobilný signál sa tu riadil inými pravidlami ako vo zvyšku civilizácie.
Vybrala sa teda po „drabinu“.
Na dvore stretla babku, ktorej v prvom dieli východniarskeho zápisníka merala tlak a už si vďaka nej do svojej získanej novej slovnej zásoby zapísala slovíčko „ švabliky“.
„ Prosím Vás, neviete mi poradiť čo je to tá drabina? “ Babka na ňu pozrela pohľadom akoby prišla z Marsu. „ A na Maďaroch neznajú čo drabina? " Zalomila rukami a šuchtajúc sa presunula ku garážovým dverám. Keď ich otvorila hneď jej zrak padol na rebrík. V duchu sa pousmiala nad tým aké jednoduché to bolo. Zobrala rebrík a víťazoslávne sa vydala smerom k ovocnému sadu.
Ešte stihla začuť ako za ňou kričí : „ A merkuj na garadiče! “ Hm, čo to zas len bude? Vtom sa potkla o schod a v celej svojej dĺžke sa natiahla na trávnik. Pochopila.
V ten večer si do východniarskeho slovníka zapísala dve nové slová, drabinu a garadiče, spolu so švablikmi bola zvedavá čo ju na divokom východe ešte stretne.
