Nikdy z tých bielych plášťov nemala dobrý pocit a čakanie v čakárni jej pripadalo ako večnosť. Zvieralo jej žalúdok, aj keď si prišla len pre obyčajný recept. Dnes to však bolo o niečo iné, už len preto, že sa konečne rozhodla nechať lekárov preskúmať svoje migrény a aj napriek strachu sa tešila, že sa ich konečne zbaví. Povzbudzovala sa príbehmi svojich známych, ktorí tým tiež prešli a nakoniec odchádzali z ambulancie len s receptom na silnejšie lieky.
Nečakala ani dlho kým si ju zavolali dnu a už s nacvičeným úsmevom sa usadila na stoličke a čakala na TEN recept. Lekár rozprával a rozprával a ona počúvala a počúvala, občas sa niečo spýtala a čím dlhšie rozprával, tým jej úsmev viac meravel. Zrazu vyslovil to slovo, ktorého sa každý boji a tajne dúfa, že jeho sa to nikdy nedotkne... slovo, pri ktorom – aj keď znie desivo – je určitá nádej, ale správa, ktorá prišla následne ju úplne zaklincovala. Verdikt, ktorý mal jasné a nevyvrátiteľné znenie - ,,Je mi ľúto, ale zostávajú Vám maximálne dva mesiace...,,
Zrazu nastalo ticho, ktoré by sa dalo krájať na tisíce drobných kúskov a ONA sa nezmohla ani na jediné slovo. V tom tichu bolo počuť len dušu volajúcu o pomoc. Ani nevedela ako vstala a kráčala preč. Po celý čas jej prúdila hlavou jediná otázka ,Prečo?, A aj keď vedela, že na ňu neexistuje žiadna rozumná odpoveď, kládla si ju stále znova. Kráčala po ulici a cítila, ako jej po tvári nekontrolovateľne stekajú slzy... ONA, ktorá nikdy pred nikým neplakala, pretože vzbudzovala dojem silnej osoby a chcela ňou byť, odrazu plakala pred celým svetom. Ale nebola v tom sama – mraky sa stali jej spojencom. Plakalo slnko, plakali kvety, plakalo nebo, plakali všetci. Už nepočítala koľko dní zostáva do víkendu, pretože mala len dva mesiace a tie plánovala využiť naplno... Čo sa vlastne dá stihnúť za dva mesiace? Dva mesiace, 60 dní, 1440 hodín... Vedela, že nestihne už žiadne Vianoce, letnú dovolenku, svoje narodeniny,... ale tiež vedela, že si chce užiť každý jeden deň, aj keď zatiaľ netušila ako. Do premýšľania sa jej stále vracala otázka ,Prečo?, Veď chcela len žiť.. Ale jedného dňa určite vyjde slnko...
Zazvonil budík a ako vždy ho vypla už po pár sekundách. Bola rada, že sa zobudila z toho príšerného sna. Usmiala sa na hodiny, vstala z postele a vedela, že opäť nestíha. Presne o deviatej mala byť u lekára, tak tentokrát raňajky vynechala. Pred odchodom sa pozrela cez okno, slnko už pekne svietilo, vzala kľúče od auta a vyrazila. Bola nervózna, ale celú cestu sa utešovala tým, čo jej hovorili známi. Lekára vybavila rýchlo – dostala iba silnejšie lieky na migrénu a život sa vrátil do starých koľají. S výnimkou jedného – už nepočítala dni do víkendu.
