Prvá návšteva sa odohrala 17.06. Nakoľko som vedela, že otváracie hodiny sú do 18.00h, letela som z prace, aby som to stihla. Prišla som o 17.45h a pani Ružová mi hovorí: ,,No to ale budete musieť prísť v pondelok a skôr. Teraz Vás už nevybavíme...,, Pýtam sa jej: ,,A ako to mám podľa Vás stihnúť, keď robím každý deň minimálne do pol šiestej?,, Nereagovala, ale povedala som si - ok, zoberiem si niekedy voľno a prídem sem skôr. Zrejme to trvá dlhšie, i keď ak by som ja bola na jej mieste a poviem klientovi, ktorý by prišiel v minúte záverečnej, že ho nevybavím, lebo je neskoro, tak v momente prídem o prácu. A práve preto, že u nás je normálne zostať dlhšie, tak ma prekvapuje, ak je niekto neochotný vybaviť ma ako zákazníka, keď prídem počas otváracích hodín.
Druhá návšteva sa odohrala 26.06. Zobrala som si pol dňa voľno, aby som tam prišla dostatočne skoro. Podarilo sa, bolo 14.30h. Zhodou okolnosti to bol tiež piatok, bola tam opäť pani Ružová a znovu prekvapila. ,,No to ale budete musieť prísť v pondelok. Ja tu nemám toho kolegu, ktorý to robí...,, Moja reakcia ešte stále s miernym úsmevom: ,,Prosím? To si zo mňa robíte srandu? Minule ste mi povedali, že o trištvrte na šesť je neskoro a teraz, že tu nemáte kolegu? To nemyslíte vážne.. Veď som si kvôli Vám zobrala dovolenku.,, Pani Ružová - ,,Ale trištvrte na šesť je naozaj neskoro, keď to trvá 40 minút.,, Následne prišla konečne s nejakým riešením, že si prekopíruje doklady a v pondelok sa môžem zastaviť pre nálepky. Tak som odchádzala s otázkami v hlave, ako môžu fungovať s tým, že tam nie je podstatný článok bez náhrady, ale aspoň sa niečo pohlo.
V pondelok som sa žiaľ do danej firmy nedostavila, nakoľko sa mi podarilo odísť z práce o siedmej, tak som to prehodila na utorok. Tretia moja návšteva sa odohrala 30.06, a kedže už som naozaj šla len pre tie nálepky, prišla som tam o 17.45h. Myslíte, že už to bol koniec? Nieeeeeeeeeeeeee. Pani Ružová tam nebola, ale bol tam pán Šedivý. Povedala som mu, že som sa s pani Ružovou dohodla a už som si mala prísť len pre nálepky a ospravedlnila som sa, že mi to v pondelok nevyšlo. Pán Šedivý mi oznámil, že pani Ružová odišla do banky a on o ničom nevie. Hovorím mu: ,,No tak jej zavolajte sa opýtajte sa.,, Jeho reakcii, že nemá na ňu číslo sa veriť nedalo, tak som to skúsila ešte raz s tým, nech mi to číslo dá a ja jej zavolám. Možno chcel ušetriť kredit... Už videl, že začínam byť nahnevaná, tak sa to snažil uhrať tým, že on za to nemôže.. A môžem za to snáď ja? Spýtala som sa ho, či je podľa neho normálne, že som u nich už tretíkrát a nie sú schopní ma vybaviť? Zareagoval len tým, že jej povie, že som tu bola, na čo som mu povedala: ,,Nie, poviete jej, že prídem vo štvrtok a bude to tu mať nachystané, pretože už mi s Vami dochádza trpezlivosť!,,
Štvrtá návšteva 02.07. o 7.45h. Cestou som si hovorila, čo sa tak ešte môže stať a aká kombinácia nemožnosti môže vzniknúť, ale už sa nič neochotné nestalo. Bola tam pani Ružová, bol tam aj pán Šedivý a zopár ďalších kolegýň a pani Ružová sa mi začala venovať hneď ako sa s nimi dosmiala. S úsmevom v tvári mi oznámila, že takto má vyzerať spolupráca, na čo som len zareagovala ,,Až nato, že som sem musela prísť štyrikrát.,, Zhruba po ďalších desiatich minútach čakania mi pán kolega nalepil nálepky na auto a spokojne som odišla.
Niekedy to naozaj nejde podobrom a aj kľudnejšie povahy musia dať úsmev bokom a pritvrdiť, aby ich začali brať vážne.
