Čitateľská gramotnosť žiakov: prečo (ne)musíme panikáriť

Alebo o tom, že sa nečíta len text. A že naši žiaci čítať vedia aj nevedia zároveň.

Čitateľská gramotnosť žiakov: prečo (ne)musíme panikáriť
Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Po (mierne) politizujúcich a politických začiatkoch som sa pre zmenu rozhodla vyjadriť k niečomu, čo súvisí priamo s mojou profesiou - učiteľstvom. 

Keby ste len mohli počuť ten nervózny smiech. 

Optimistické začiatky 

Pre túto dobu pandemickú nie atypický výjav - učiteľ vojde do triedy a v nej sedí len štvrtina očakávaných žiakov. Zdravý rozum vraví, že ak je to aspoň trochu možné, je lepšie so žiakmi radšej zopakovať učivo než brať nové, a ja mám to racio rada. Tak si teda prejdeme nejaké cvičenia, až speaking voľne prejde do spíkovania o tom, čo žiakov zaujíma - som ešte dostatočne naivná, aby som počúvala absolútne čokoľvek, čo sú so mnou ochotní zdieľať, boh žehnaj ich pubertálne utrápeným dušičkám. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ak by vás zaujímal obsah takejto debaty - výslovnosť v španielskom jazyku (keďže sa pre nich črtá na lepšie erazmové časy), absurdita výšky trestov, ak si človek na Slovensku porovná vraždu a držanie drog. Aké pamiatky je fajn si pozrieť v Bratislave a Prahe. A ako sa asi musia cítiť pozostalí obetí, ak páchateľ sedí vo väznici, ktorá vyzerá ako hotel (Nórsko). Ako sa výroková logika a negácie používajú v právnických textoch.

To celé na jednej hodine. To ak by sa mi niekto ešte chcel posťažovať, že  aká je tá  mladá generácia skazená a ako sa o nič nezaujíma.

No mimo mojej pasívno-agresívnej obrany: to s tým Nórskom, to bol Breivik (ak nič nehovorí, poradím to, čo radím aj svojim žiakom - využite ten telefón aspoň raz na niečo užitočné a poraďte sa so strýčkom Googlom). Jeden žiak poznamenal, že by o tom aj chcel vedieť viac, že vraj je na tú tému natočený dokument, no je to dlhé a jemu sa nechce. Prirodzene, po tom priznaní môj knižný tip na danú tému z edície Prekliati reportéri, Jeden z nás (Seierstad, 2016) zostal nevypovedaný. 

SkryťVypnúť reklamu

Zato som zas získala tému na článok. Jupí? 

 Realistickejší stred

Čitateľská gramotnosť. V kocke, základná kompetencia ktorej obsahom nie je ani tak rýchlosť a plynulosť čítania ako skôr schopnosť pochopiť a spracovať informácie poskytnuté v texte a následne s nimi nejako pracovať.

Oproti európskemu priemeru sme v tomto podľa testovaní biedne. To je objektívny fakt nad ktorého riešením sa trápia hlavy múdrejšie a skúsenejšie ako tá moja. A keďže ja si na odpoveď ani netrúfam (spýtajte sa o pár rokov, možno si už aj utrápene povzdychnem), ponúknem vám aspoň niečo iné. 

Vysvetlenie toho, prečo je to zložitejšie ako omieľané “deti prosto nečítajú”. 

SkryťVypnúť reklamu


Prvá neznáma rovnice 

Oni vážne menej čítajú. Ale menej klasických kníh. 

Samozrejme, nemôžem absolutizovať - len za dnešok som na lavici maturantky zazrela ľúbostný román (z ktorého gýčovosti obálky môj vnútorný diskurzívny čitateľ ubolene zaskučal, tam niekde v ľavej hemisfére, úplne v kúte, chudák) a nie tak dávno so mnou prvák začal nadšene diskutovať o Malom Princovi, nerozumel mu (veď v jeho veku ani ja). Deti ešte teda stále vyhľadávajú príbehy. Aj keď si nerobím ilúzie - nečakám, že za mnou nejaký žiak príde a začne so mnou nadšene rozoberať niečo dlhšie, napríklad Tolkiena, no len tak medzi nami, čo sa týka hĺbky a náročnosti, nech sa mnou radšej chodia s nekonečným a zároveň detsky kratučkým Malým Princom - kvalita nad kvantitu, a tak ďalej (a to hovorím ako fanúšik Pána prsteňov). 

SkryťVypnúť reklamu

Takže. Dopracovali sme sa k tomu, že príbehy sú stále in. Nie je to až také prekvapivé - príbehy boli odjakživa hlavný spôsob ako sme sa učili a vždy aj budú - preveďte abstraktný koncept do konkrétneho príkladu, ideálne zo života a začnú sa diať veci, priam zázraky. To isté, ak potrebujete u žiakov vyvolať empatiu. Dokonca aj tie absurdné matematické príklady, keď si Peter kúpil päťdesiat melónov neboli úplne odveci. 

Prečo teda čítame menej? 

Neznáma číslo dva 

Preferujú iné médiá.

Čiastočne vypadli klasické knihy a nastúpili novinky - televízia (ale tá už je vlastne takmer prežitok), Youtube, Netflix, počítačové hry, komix a mnohé ďalšie. Ale veď to tie decká prijímajú informácie pasívne, nemusia pri tom zapájať predstavivosť a interpretovať, budete argumentovať. Plus je to omnoho jednoduchšie ako s knihou - a ja súhlasím a nesúhlasím zároveň. 

Áno, to, že čítajú menej kníh a klasického textu je problém, keďže text je najbeznejšie používaným médiom komunikácie, a to, že ho nevedia používať efektívne predstavuje pre spoločnosť problém. Konštatujem len to, že tá “zvedavosť”, láska k príbehom sa nestratila, len presunula. Dom teda nezhorel, len sa už chytili záclony a koberec.

K tej pasivite - nie je to také čiernobiele. Žáner hier, ktorým sa bežne hovorí “príbehovky” ponúkajú možnosť voľbou hráča vytvoriť si vlastný príbeh - hráč teda musí taktizovať, rozumieť prerozprávanému pozadiu daných postáv a predvídať dôsledky svojho konania. To neznie až tak pasívne, no nie? Dobrým príkladom je aj hra Life is strange, ak si to hodíte do Youtube, získate približnú predstavu o čom hovorím.  

A k tej jednoduchosti - odkázala by som vás na japonskú verziu komixu , takzvanú mangu a následne jej filmové spracovanie anime. Pravda, treba vedieť oddeliť zrno od pliev, no taký Death Note sa svojou komplikovanosťou zápletky pokojne môže postaviť Sherlockovi Holmesovi. A úprimne, neviem, kto z nich by mal nakoniec navrch. 

Žiaci zostanú často prekvapení, keď poviem, že proti hrám či anime absolútne nič nemám - predsa len, myšlienka využívania hier ako didaktických pomôcok nie je žiadna novinka, stačí sa len pozrieť ako je integrovaný do precosu učenia napríklad Minecraft. No súhlasím, len ak si vyberajú kvalitné kúsky a hrajú na anglických serveroch - anglický jazyk sa na nich potom lepí doslova sám. 

Aby som zakončila túto trochu šialenú časť racionálnym vysvetlením - mám ten dar aj prekliatie, že som ešte z rovnakej generácie ako moji žiaci (srdečne pozdravuje generácia Z). Mimo štandardného vzdelania potrebného na to, aby som mohla učiť, poznám ešte rovnaké trendy a rozprávam rovnakými médiami ako moji žiaci - no trochu viac o tom uvažujem, porovnávam “staré” (knihy) s tým všetkým novým. Vždy budem preferovať knihy, no rozumiem prečo sa mladší obracajú aj na iné spôsoby prerozprávania príbehov. 

Jeden z mojich žiakov mi ukázal svoje tetovanie. Postava z anime. Keď som sa spýtala na dôvod, povedal, že sa mu páčil príbeh (!!!) danej postavy, takzvaná backstory, ak mi prepáčite ten anglicizmus. 

V kontexte povedaného asi neprekvapí, že mi to vyčarilo úsmev na tvári. 


Tretia neznáma 

Dnešné deti preferujú niečo kratšie, rýchlejšie ako knihy. 

Tu už naskakuje červená kontrolka aj mne. 

Viaceré spoločnosti si už dávnejšie uvedomili, že naša pozornosť je vyčerpateľná komodita s ktorou je potrebné pracovať uvážlivo (je na tom postavená celá jedna vetva ekonómie, tzv. ekonómia pozornosti, attention economy). Každej aplikácii, ktorá je naoko zadarmo, platíte buď osobnými údajmi, alebo pozornosťou, ktorú venujete minimálne reklamám, ktoré vám daná aplikácia predhadzuje. A vy si potom zvyknete niečo aj kúpiť, pravda. 

Nech je to rýchle, aby ste pozornosť mohli čo najskôr venovať ďalšej reklame, nech je to farebné, blikavé, nech to rýchlo prejde k pointe. Načo čakať, to predaju nepomáha. 

Facebook, Instagram, celé to konzumné “čo chceme, to máme takmer hneď”. A tie decká v tom vyrastajú, nepoznajú svet predtým, než sme začali všetci nosiť supermoderný počítač v zadnom vrecku nohavíc. 

A potom chceme, aby si deti sadli ku knihám a čítali. Pomaly. Bez ničoho blikavého a žiarivého, čo by upútalo ich pozornosť a prinieslo okamžité uspokojenie. Och, kde by mohol nastať problém, všakže.

K nečítaniu ich vedieme aj my ako spoločnosť. Sme spolutvorcami problému a možnosti, že čitateľská gramotnosť sa bude postupne stávať komoditou len tých najlepšie vzdelaných, nie súčasťou základného trívia, ktoré poznáme už od stredoveku. 


Tu teda argument, že žiaci nečítajú preto, lebo sú leniví či hlúpejší ako predchádzajúce generácie, stráca na váhe. Teda ak vôbec nejakú mal. 


Keď sa pravá strana rovnice nakoniec nerovná tej ľavej

 Nuž, ako ďalej? Ved aj napriek všetkému, čo bolo povedané, sa nájdu deti, ktoré čítajú s radosťou. Ak ste rodič, tak pravdepodobne chcete, aby práve vaše dieťa bolo to, čo s učiteľom diskutuje o Malom Princovi. 


Pripravte sa na veľkú obetu - musíte čítať tiež. 


Decká prosto kopírujú to, čo vidia okolo seba, či už vedome alebo nevedome. Darmo mu tú knihu budete strkať pod nos, ak vás vaše dietko vidí akurát tak s telefónom alebo pred televízorom. 

Tie malé potvorky sú prosto našimi zrkadlami. Čo vie byť úžasné aj desivé zároveň, keďže zrkadlo neklame. 

Moja súkromná teória je, že stačí, ak dieťa aspoň vyrastá v prostredí, kde majú knihy nejakú hodnotu alebo má vo svojom okolí niekoho, kto rád číta, ak to nie je priamo už ten rodič - tí moji napríklad nie sú extrémne vášniví hltači kníh, no vďaka zamestnaniu jedného z nich som prakticky v knižnici vyrástla, bola som súčasťou miestnej komunity so všetkým čo k tomu patrí. 

Ale ak máte začítaného strýka alebo suseda, to by mohlo fungovať tiež. 

Buďte kreatívni - minimálne tak, ako vaše deti, keď sa snažia vysvetliť ďalšiu poznámku v žiackej knižke. 





Bye! 


Lea Linerová

Lea Linerová

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  43x

O veľkých veciach v malom, ideálne zrozumiteľne. Alebo inak - pohľad mladej učiteľky na náboženstvo, trochu politiky, literatúru a spoločnosť ako takú. Možno niekto vidí svet v rovnakom prapovidnom uhle. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
SkryťZatvoriť reklamu