O intimite viery

Alebo inak: ak by bola viera intímnejšou záležitosťou jednotlivca, mala by to spoločnosť o niečo jednoduchšie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Nebudem sa vyjadrovať ku všetkým tým kontroverzným témam pri ktorých sa viera a zvyšok spoločnosti asi nikdy nezhodnú – interrupcie, LGBT+ (no dobre, o tomto trošičku áno) – keďže sa o tom napísalo už dosť.

Začneme radšej pekne od podlahy. Alebo možno až pod ňou – veď podlahové kúrenie nie je vôbec zlá vec.

                 

Prečo v niečo veriť musíme

            Lebo musíme.

A áno, myslím to vážne, no nechajte ma tú myšlienku rozvinúť – jedným zo základov ľudského života je potreba viery v zmysluplnosť vlastného bytia a konania, v niečo väčšie ako je on sám. Moderný človek je vyzývaný k tomu, aby hľadal zmysel života svojpomocne, pričom už nie je podstatné akej myšlienke svoj život zasvätí. Kritériom hodnotenia je len spokojnosť osoby, ktorá si daný koncept ako zmysel svojho bytia vybrala. Je náročné hodnotiť prínos či škodlivosť daného prístupu, obzvlášť z pohľadu súčasníka bez odstupu. Náboženstvo v tomto smere aspoň ponúka stáročiami uverenú záchrannú sieť v podobe B/boha-radcu/vodcu, myšlienky spásy a stretu s blížnymi. Neznie to zle, ak človek škrtne už skostnatelo pôsobiace myšlienky typu ora et labora.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Samozrejme, vieme fungovať aj bez presne zadefinovaného B/boha – práve nájdením si vlastného zmyslu života alebo viery v akéhosi všeobecnejšieho Vyššieho, akýsi druh neistého ateizmu, ku ktorému inklinuje tak mnoho mladých. Aj keď to nie vždy dopadne tak dobre, hlavne ak vás o vieru násilne oberú spoločenské okolnosti – veď pozrite na nihilistov. A nie, že by na to nemali pádne dôvody, s Nietzschem sa hádať nebudem, no raz sa jeden z mojich vyučujúcich o expresionistickej hudbe vyjadril ako o hudbe pre samovrahov a akosi trafil klinec po hlavičke. V niečom takom nikto dlhodobo žiť nedokáže (a to bez narážky na tú samovražednú časť). 

Skryť Vypnúť reklamu

Pohnime sa ďalej.

Náboženstvo je nástroj ľudskej koordinácie.

A to už nie je z mojej hlavy, odkážem vás na Harariho knihu Homo Sapiens (2018), no v skratke, skúste si postaviť pyramídu alebo kostol bez veľkého počtu ľudí-staviteľov. A skúste týchto ľudí koordinovať bez nejakej spoločnej myšlienky, v tomto prípade uctievanie božstva (áno, otroci, poviete si, ale ani udržanie vlády by pre faraóna nebolo práve jednoduché, ak by sa aspoň čiastočne neverilo v to, že je poverený bohom). Naša najväčšia výhoda oproti pazúrom a zubom zvierat je naša schopnosť kooperovať v obrovských skupinách, vytvárať komunitu aj s ľuďmi, ktorých nepoznáme. A náboženstvo je jeden z prvých systémov vďaka ktorému sme ochotní nazvať cudziu osobu bratom/sestrou, poskytnúť im útočisko, sympatizovať s nimi.

Skryť Vypnúť reklamu

Nezaškodí ani to, ako veľmi sú prepletené niektoré základné morálne a náboženské hodnoty (vlastne aj mnohé náboženstvá tieto hodnoty zdieľajú) – ochrana života (nezabiješ), majetku (nepokradneš), či úctu k starším a rodičom (cti otca svojho i matku svoju).

Tu sa končí tá pekná časť.

Pocit komunity a spolupatričnosti môže viesť k vytvoreniu ostrého delenia medzi jednotlivými komunitami, čo je základom pre vznik náboženského extrémizmu a terorizmu. Vzniká tu boj medzi skupinami „my a oni“, kde má každá skupina pocit, že len chráni svoje právo na existenciu. Hlbokou sondou do vzniku extrémizmu a vydeľovania „my/oni“ je napríklad reportážna kniha Dve sestry (Seierstad, 2017) – príbeh dvoch sestier, ktoré sa vo veku šestnásť a devätnásť rokov rozhodli odcestovať do Sýrie a pripojiť sa k ISIS. Prekvapivé na tom celom je, že vyrastali v Nórsku, ich rodičia tam pred vojnou utiekli a požiadali o azyl. Ďalším atypickým faktorom pri pohľade na výsledok je aj to, že ani jeden z rodičov nebol zástancom extrémistickej podoby náboženstva, naopak, obidvoch útek dcér do Sýrie hlboko poznačil, rovnako ako i ich ďalších súrodencov.

Skryť Vypnúť reklamu

Pri čítaní sa človek dopracuje k trom záverom – prvým je, že extrémizmus sa na dievčatá lepil postupne. Stretli jedného učiteľa, ktorý vykladal Korán radikálne, ďalšieho, ktorý ho vykladal ešte radikálnejšie, organizáciu s radikálnymi postojmi... a už to šlo. Druhým záverom je všadeprítomná polarizácia v tejto knihe – tou radikáli vysvetľovali svoje správanie, teda myšlienkou „musíme sa brániť“. A treťou je to, že extrémistické náboženské zmýšľanie je menšinová záležitosť v porovnaní s celou komunitou – nórska somálska komunita bola napríklad rozhodnutím dievčat takto vycestovať zhrozená.

Áno, stret diametrálne odlišných kultúr je problém ktorého (násilné) následky vidíme denne. Len pripomínam, že nie každý inoverec je terorista, keďže pritom, že o iných náboženstvách počujeme v médiách takmer výlučne len v spojení s terorizmom, sa na to veľmi ľahko zabúda. Aaah, a zase sme pri vytváraní „my a oni“. Nech nám Adonai pomáha.... či nebodaj Alah?

Možnosť si z B/boha vystreliť, nosenie hidžábu, postavenie ženy v danej komunite – ide o veľmi reálne problémy.

LGBT+ free zóny, zákaz edukácie o týchto skupinách pre mladých a pre slovenský kontext nekonečne omieľaná téma interrupcií (aj keď ide o klesajúci trend aj bez zásahu zo strany zákona). To len aby sa nezabudlo na to, že aj kresťanská komunita má svoje problémy. A áno, sú menej závažné ako terorizmus, no aj tak znemožňujú vyrovnaný život tisíckam veriacich a pripravuje ich o pocit spolupatričnosti s B/bohom, komunitou či vlastnou rodinou, o vnútornom pokoji ani nehovoriac.

 

O osobnom náboženstve

            Marek Krajčí – bývalý minister zdravotníctva. Vladimír Krčméry – člen pandemickej komisie a permanentného krízového štábu. Čo tieto dve osobnosti, mimo ich kľúčových pozícií počas prvej vlny pandémie, spája?

Obidvaja sú hlboko veriaci.

Marek Krajčí už čelil neistote voličov, ktorí v jeho osobe videli možnú cestu teokracie – o určitých problémoch svedčí aj potreba uistenia z viacerých zdrojov o tom, že minister bude konať v súlade s platnou ústavou a legislatívou. A áno, vyhlásenie o tom, že sa niekto rozhodol vstúpiť do politiky na základe proroctva takúto reakciu vyvolať môže. Nech je už postoj voliča ku viere akýkoľvek, dané správanie ministra rozdeľovalo ľudí do dvoch táborov – zase „my a oni“ , dlho sme sa nevideli – tých, ktorí ho za silnú vieru obdivujú (a to je v poriadku) a tých, pre ktorých niečo takéto pôsobí skôr zarážajúco (čo je tiež prirodzené).

A to do politiky prosto nepatrí.

Medzi vierou a pôsobením vo verejnom priestore nemusí byť absolútne žiadny rozpor – Vladimír Krčméry je taktiež hlboko veriacim. Celoživotne sa venuje zahraničným zdravotníckym misiám, bezdomovcom a pre vieru v rámci minulého režimu veľa riskoval. Kniha rozhovorov s týmto pánom - Krčméry: rozhovory o živote, viere a epidémiách (2020) – je pretkaná kresťanskými myšlienkami, a to je absolútne v poriadku. Treba len rozlišovať v akých kontextoch je alebo nie je vhodné o viere hovoriť, obzvlášť ak potrebujete získať dôveru celého kmeňa, nie ho ešte drobiť.

Viera jedného z týchto pánov je veľmi súkromná. Druhého skôr verejná. Výsledok ponechám bez komentára.

O tom čo radšej nevieme

            Mám relatívne naivnú otázku – čo by sa stalo, ak by sa na hodinách náboženstva na základných a stredných školách nerozprávalo len o konfesii ku ktorej daný žiak patrí?

Teda, ak by sa odpovedalo napríklad na to, prečo niektoré náboženské systémy vyžadujú celibát a iné nie. A či má vynechávanie niektorých mias ako „nečistých“ aj skrytú logiku (nápoveda: parazity po zlom tepelnom spracovaní). A vlastne, prečo je tak veľká časť Indie vegetariánska? A koncept večnosti – prečo je pre nás pozitívny (nebo) a pre iné náboženstvá negatívny (reinkarnácia). Čo odlišuje náboženstvo od mýtu a ktoré mýty nás ovplyvňujú dodnes (o gréckej mytológii toho viete veľa, len si to neuvedomujete)? A ktoré zvyky prevzalo napríklad kresťanstvo z predchádzajúcich pohanských náboženstiev v snahe, aby obyvateľstvo kresťanstvo jednoduchšie prijalo (pozrime sa na zúbok napríklad Vianociam)...

Moja pointa? Pomohlo by nám, ak by sme si začali uvedomovať ako veľmi je kultúra a náboženstvo prepletené. A že svet je pestrý, no to neznamená, že sa ho treba báť, alebo ho obracať na svoj obraz. Potom by možno toľko turistov nezostalo zmätených, keď v nejakej ázijskej krajine v chráme či počas nejakého festivalu vidia niekde vystavenú svastiku.

Nie že by tu neboli snahy o dialóg – príkladom je kniha Stretnú sa kresťan, moslim a žid... (Nicolini, 2018) v ktorej rabín Miša Kapustin, evanjelický farár Ondrej Prostredník, katolícky kňaz Felix Mária a riaditeľ Islamskej nadácie na Slovensku Mohamad Hasna, diskutujú o aspektoch ktoré ich náboženstvá spája ale i o tých ktoré ich viery interpretujú odlišne. Títo páni organizujú aj besedy a diskutujú so žiakmi na školách, no nemôžu byť všade – potrebujeme niečo väčšie. 

 

Náboženstvo ako interpretácia doby (alebo ako je náboženstvo dobou preinterpretované aj pozitívne)

Vzťah doby a náboženstva je komplexná koexistencia a kooperácia – viera dobu nie len formuje, no taktiež sa jej aj prispôsobuje.

Príklad, pýtate sa?

V roku 2009 získala veľkú pozornosť novela Chatrč (Young), podobnej reakcie sa dočkalo aj jej filmové spracovanie (2017). V skratke, ide o nábožensky orientované dielo, čisto fiktívne – otázkou je čím a prečo zaujalo viac ako mnohé svedectvá o pobytoch v nebi či iných zázrakoch.

Chatrč prosto priamo a trefne reagovala na potrebu doby.

Už nepotrebujeme vzdialeného B/boha na ktorého hľadíme v ohromení a bázni (a tu je nutné poznamenať, že súčasťou bázne je aj prvok strachu). Hľadáme osobného B/boha, takého, ktorý je priateľom a zaujíma sa o každého jedného z nás ako jedinečnú bytosť s jedinečnou bolesťou. Chatrč ako odpoveď ponúkla príbeh muža, ktorý sa vyrovnáva s násilnou smrťou malej dcéry (niečo, s čím vieme sympatizovať). Pomoc poskytujú radcovia v podobe reálnych osôb, ktoré ale zároveň priamo vyhlasujú, že v spojení s B/bohom – nie sú to teda abstraktné princípy ani metafory. Zachovaná je trojjediná podstata kresťanského B/boha, no tento princíp je aktualizovaný a prispôsobený multikulturalizmu – Otec má africký pôvod, Duch Svätý je z Ázie a Ježiš zas zo Stredného východu. O čo viac, poukazuje sa tu už na takmer zabudnutý ženský aspekt B/boha – Otec (sám seba v novele takto aj nazýva) je vtelený do podoby ženy, matky. Pri pomyslení na klasické zobrazenie B/boha ako láskavého a múdreho starca sediaceho na tróne pôsobí daná myšlienka kontroverzne, no pri bližšom pohľade na kresťanského B/boha je jasné, že v sebe spája pozitívne vlastnosti aj otca (ochrana, útočisko), aj matky (starostlivosť, emocionálnosť) – teda mužský aj ženský princíp. Príbeh zároveň neromantizuje utrpenie hlavného protagonistu ani ho nebagatelizuje – táto bolesť je v ostrom kontraste s láskou poskytovanou Trojicou, jedno druhé nevylučuje ani neanuluje – ide o vcelku výstižný obraz skutočného života, aj napriek tomu že stále hovoríme o fiktívnom príbehu.

Som vyštudovaná prekladateľka – vyhľadávam a oceňujem jazykové javy, hlavne tie, ktoré zapĺňajú diery v našom vlastnom jazykovom systéme. Preto na záver ponúkam nové slovo do slovníka – omnism. (pravdepodobne najvhodnejší preklad je omnizmus, pozn. autorky). Zahraničné výkladové slovníky (napr. Webster Dictionary) definujú toto slovo ako rešpektovanie každej náboženskej viery, či jej absolútneho nedostatku. Človek hlásiaci sa k tomuto postoju sa nazýva omnist (čiže omnista). Prvá zmienka o tomto koncepte pochádza už z roku 1839, a to z pera básnika (P. J. Bailey) – jeho neprítomnosť v našom kontexte je po takom čase ešte stále prekvapivá.

Možno by nám bolo lepšie, ak by bolo na svete viac omnistov.

Lea Linerová

Lea Linerová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  10x

O veľkých veciach v malom, ideálne zrozumiteľne. Alebo inak - pohľad mladej učiteľky na náboženstvo, trochu politiky, literatúru a spoločnosť ako takú. Možno niekto vidí svet v rovnakom prapovidnom uhle. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu