Prázdny papier predo mnou ... Ďalšia výzva ... Hodená rukavica do tváre ... Prisadnutý špendlík ... Škrabanie v rozkroku ... Prázdny kúzelníkov klobúk .... Žiaden biely králik, nijaký budúci Pinocchio ... Ohrdnutý múzami ... Oblafnutý danou chvíľou ... Padnuté jablko ... Slová si mažem za golier ako sa nanáša gél na vlasy. Je to poézia, je to komédia, čo to tu teraz hrám?
Gambler sa zo mňa stal. Vášnivý hráč rulety. Sazka, žetóny sú hodené, čierna berie všetko. Dámy a páni hra je u konca a vám nezostalo žiadne eso v rukáve. Vrecka von ... ešte sa pekne učesať a môžete ísť s dlhým nosom preč. A žiaden plač, veď sme nejakí chlapi, nie? A čo je to za problém, ktorý nevyrieši fľaška červeného? Hm?
Sladké hry minulého leta, chvíle dávno zabudnuté, zapadnuté prachom. Vŕzgajúce okamžiky. Zubatá sa usmieva, veď aj má prečo, čas na ňu dôjde. He, he ... Už teraz sa chytá za brucho.
Neviem, akú hru to tu hrám. Že by mi šlo o krk, alebo mám iba zmysel dramatizovať nevýznamné veci? Trochárim? Maľujem si tvár, nasadzujem červený nos? Je to pantomíma, je to komédia? Vŕšim to tu piate cez deviate, len aby reč nestála. Popleta, Polepetko, čo popletie všetko ... asi mi haraší ... straší vo veži. Možno by som potreboval kazajku a izbu pekne orámovanú mrežou s číslom, ktoré v lotérii nikdy nevyhráva.
