Bolo to v jednej z továrni. Sedel som tam a ľavá ruka nevedela, čo robí pravá, ale obidve o preteky preplietali prstami. A hodiny sa vliekli, ako by šli do kopca, so mnou to šlo opačným smerom.
Za veľkým továrenským oknom svietilo slnko, žlté a sarkastické. Myslel som na chorvátske more, plávajúce ryby, víno, mušle ... a jedno dievča.
Moje predstavy mi pomáhali zápasiť s absurdnosťou okolo. A tak zatiaľ, čo som skrutky skrutkoval skrutkovacími manévrami v skrutkovači, ústa som mal plné morskej soli a vlna za vlnou valili sa na mňa ...
Bol som skutočne mokrý, ale chorvátske more bolo ďaleko a more skrutiek predo mnou.
Pozeral som na ľudí okolo a nezdalo sa mi, že by niekto javil známky nespokojnosti.
„Asi v tom len nevieš plávať,“ povedal som si, vzal ďalšiu skrutku a zaskrutkoval ju.
Dievča pred mojimi očami bolo krásne, neskutočne. Bola maličká, v mojom sne ešte menšia ako vtedy tam na pláži. Jej nôžky Jožky hopsali predo mnou a keby ste sa mi v tom okamihu pozreli na plavky ....
Mal som ruky plné skrutiek, ale môj úsmev rozkvital pod spŕškou mokrých snov.
Moja bizarná vizáž neunikla niekoľkým továrenským spolupracovníkom, stal sa zo mňa objekt hodný pozorovania. Zabodávali do mňa svoje krátkozraké ďalekohľady a čosi popri tom šuškali.
Pozrel som sa do rozkroku a hneď všetko pochopil.
Kurník.
