Marián Kuffa, kňaz a realizátor myšlienky pomoci blížnym, o bezdomovcoch všaknikdy nehovorí inak ako o „jeho chlapcoch“. S kamošom sme sa vybrali zistiť niečo viac o človeku ktorého zapálenie je v dnešnom svete pre vačšinu ľudí prinajmenšom "divné".
Božie volanie k tejto činnosti pocítil už ako seminarista. Krátko po páde bývalého režimu začal s biskupským požehnaním budovať dielo, ktoré prináša kúsok neba na Zem medzi najbiednejších. Ako dodáva, v ťažkých chvíľach pohľad na zarámovaný obraz so súhlasným požehnaním biskupa, zástupcu Ježiša Krista na Zemi, dodá istotu, že koná to, čo od neho Boh žiada.
Prechádzame areálom, ktorý neustále zveľaďujú ruky dvoch kňazov, dobrovoľníkov a najmä ľudí, ktorí sa rozhodli zmeniť svoj život. V Inštitúte Krista Veľkňaza sa nachádza asi 200 ľudí a dennodenne prichádzajú noví. Byť svedkom prijatia bezdomovca, ktorý ešte v noci spal v Poprade na železničnej stanici a trasie sa celý od zimy, je silný zážitok.
S každým človekom, ktorého stretneme v areáli, prehodí náš sprievodca zopár slov, povzbudí, usmerní. V každom vidí vlastného brata či sestru. A je úplne jedno či ide o malé dieťa, bezdomovca alebo viackrát súdne trestaného.
Priestory sa nájdu aj na oddych. Práve sme vyrušili dvoch hráčov v zapálení pre stolný tenis.
Ideme pozrieť mamičky s deťmi. S izieb sa ozýval už s diaľky detský smiech i spev. Ešte nedávno boli títo ľudia na ulici...
Svoje miesto tu majú aj zdravotne ťažko postihnutí.
Túto zimu zmajstroval so "svojimi chlapcami" pre obec verejné klzisko, ktoré veľmi napomohlo zblíženiu ľudí s Inštitútu a dediny. Dodáva, že "nemiluje" slovami, ale činmi.
Správca rímsko-katolíckej farnosti Žakovce sa nezaprie i veľkou láskou ku koňom. Ako perličku nám prezradil, že zvykne na koni cváľať aj do 30 km vzdialenej Levoče. Pýtate sa prečo?....keď na človeka dopadá tieň ťažkostí, najlepším liekom je čerpať silu priamo pred tvárou Levočskej Panny...
Najtichším miestom v areáli sú dve kaplnky. Pri pohľade na kríž nás utvrdzuje v tom, že milovať znamená predovšetkým slúžiť druhým. Bez nároku na odmenu. Prirovnáva seba s pokorou k špičke dlátika, s ktorým umelec vytesáva sochu. Umelec, to je Duch svatý. Údery kladivom po dlátiku sú modlitby ľudí skúšaných ťažkosťami. Socha predstavuje dielo ktoré je výsledkom činnosti sochára. Bez umelca a kladiva by sa socha nedala urobiť.
Čo dodať na záver?...možno slová ktoré sú pre Mariána Kuffu životným mottom:
"Milujte ľudí takých akí sú.
Čím menej si to zaslúžia, tým viac ich milujte.
Nemilujte ich podľa veľkosti ich zásluh, ale podľa veľkosti ich potrieb."
Amen.
