1. DEJINY UKRAJINY
Hoci boli prvé stopy po ľudských obydliach na území Ukrajiny zaznamenané pred 150 tisíc rokmi s príchodom neandertálcov, skutočné zmeny v spôsobe života nastali okolo 40 tisíc rokov pred Kr. s príchodom kromaňoncov. Títo ľudia, nachádzajúc sa v chladnom podnebí a bojujúc so získaním potravy, si vytvorili rôzne nástroje a obydlia zo surovín dostupných v prírode.
Zhruba o 30 tisíc rokov neskôr, keď sa posledný ľadovec stiahol, nastal na území Ukrajiny obdobie ukrajinského neolitu (6000 - 2000 pred Kristom), ktoré prinieslo hlboké zmeny v životnom štýle ľudskej populácie. Toto obdobie bolo revolučné, pretože ľudia začali objavovať nové spôsoby obživy. Zistili, že môžu využívať svoj vlastný pestovateľský potenciál namiesto zberu plodín a lovu.
Predpokladá sa, že poľnohospodárstvo na území Ukrajiny začalo vznikať niekedy medzi 5. a 4. storočím pred Kr. v oblasti riek Južný Bug a Dnester. V tomto období sa začali rozvíjať prvotné hospodárske občiny vo východnej Európe, kde ľudia začali obrábať pôdu a pestovať plodiny. Tieto oblasti sa postupne stávali centrami osídlenia.
Vývoj poľnohospodárstva si vyžadoval väčšiu pracovnú silu ako loďstvo a zber plodov, takže sa postupne začali formovať primitívne spoločensko-politické organizácie.[1]
1.1 OBDOBIE KYJEVSKEJ RUSI
Kyjevská Rus bola politickým útvarom východných Slovanov, ktorý existoval od polovice 9. storočia až do 12. storočia. Vládnuca dynastia Rurikovcov zastupovala mocenskú štruktúru a založenie Kyjeva sa spája s mýtom o založení bratmi Kyjom, Ščekom, Chorivom a ich sestrou Lybeď. Kyjevská Rus postupne rozšírila svoje panstvo na ďalšie slovanské kmene a získala medzinárodné uznávanie.
V priebehu 9. storočia sa v Rusi nevytvorila žiadna centrálna politická moc. Vládca slovanských kniežat bol nazývaný kagan, čo bol pôžička od Chazarov. Kyjevská Rus získala medzinárodné postavenie a mala dostatočne organizovaný ľud na to, aby vysielať vyslancov k byzantskému cisárovi. Titul vládcu sa neskôr menil na kňaza.
V 9. storočí vznikol Novgorod, kde žili rôzne etnické skupiny, vrátane slovanských a ugrofínskych kmeňov a normanských Variagov. Variagovia dobyli a podrobili iné kmeňy, ale po určitom čase sa medzi nimi vypukli vnútorné konflikty a Variagovia boli opäť povolaní, aby vládli.
V roku 882 knieža Oleg z Novgorodu dobyl Kyjev a previedol tam svoje sídlo. Kyjevská Rus sa potom úspešne rozširovala a získavala kontrolu nad rôznymi kmeňmi a územiami. Zjednotenie Kyjeva a Novgorodu predstavovalo významný historický moment pre východných Slovanov a vytvorilo jeden z najväčších štátov stredovekej Európy.
Kyjevská Rus, ktorá sa rozprestierala na rozsiahlych územiach, bola silnou mocnosťou, ktorá ohrozovala Byzanc a strednú Európu. V histórii sa často používa názov Kyjevská Rus na odkazovanie na tento politický útvar, ktorý mal obrovský vplyv na dejiny východných Slovanov.[2]
1.2 KYJEV NA VRCHOLE SVOJEJ SLÁVY
Počas začiatku 10. storočia Kyjevská Rus dosiahla významné úspechy aj na medzinárodnej úrovni. V roku 907 sa uskutočnila výprava Olega proti Byzanciu, na ktorej sa podľa letopisca zúčastnilo až 80 tisíc bojovníkov. Výsledkom tejto výpravy bola rusko-byzantská zmluva z roku 911, ktorá sa týkala politických a obchodných vzťahov.
Po Olegovi nastúpil na kniežací trón Igor (912 – 945), ktorého veľmi zaujímalo bohatstvo Byzancie. V rokoch 941 a 944, podporovaný oddielmi Pečenehov a Variagov, útočil na Konštantínopol, za čo mu Byzantínci ponúkli výkupné. Následne Igor uzavrel s Byzanciou ďalšiu dohodu. Nová zmluva z roku 944, ktorá upravovala diplomatické a obchodné vzťahy medzi Kyjevskou Rusou a Byzanciou, je zároveň prvým dokumentom, ktorý poskytuje informácie o vnútornom usporiadaní Kyjevskej Rusi. Pri podpise tejto zmluvy Igor už vystupoval ako "veľké knieža" a podpísal ju svojím menom.
V diele Konštantína Porfyrogennéta je správa o tom, ako Igor vymáhal dane od Drevľanov a postupoval veľmi bezohľadne. To viedlo k odporu Drevľanov, ktorí ho a jeho družinu zabili. Drevľania sa následne pokúsili dosadiť svojho kandidáta Mala ako knieža, manžela vdovy Oľgy.
Oľga sa však postavila proti Drevľanom a pomstila sa im kruto. Vypáliť čiastočne povraždila drevľanských kniežat, mnohých predala do nevoľníctva a ostatným uložila tvrdé dane. Drevľanské kniežatstvo bolo následne opätovne včlenené do ruského štátu. Oľga potom viedla vládu za svojho syna Sviatoslava.
Oľga tiež podnikla výpravu do Konštantínopolu, kde sa zaviazala poskytnúť byzantskému cisárovi vojsko a pomoc. Počas tejto cesty sa Oľga stala kresťankou. Kyjevskú Rus uznávali aj iné mocnosti, vrátane Svätej ríše rímskej. V roku 959 prijala Oľginých vyslancov cisár Ota I. a neskôr prišla aj nemecká misia do Kyjeva.
Po smrti Oľgy sa vlády ujal jej syn Sviatoslav, ktorý sa preslávil vojenskými ťaženiami po celej Európe a na Blízkom východe. Sviatoslav plánoval preložiť kniežacie sídlo do Perejeslavca na Dunaji, kde sa nachádzal bohatý trh s tovarom z rôznych krajín. Taktiež porazil volžských Bulharov a rozvrátil Chazarský kaganát, čím otvoril obchodné cesty do Ázie. Avšak Sviatoslavov pokus o podmanenie si Bulharska neuspel a bol nútený vrátiť sa na Rus. Počas návratu bol napadnutý a zabitý Pečenehmi v roku 972. Týmto sa ukončila éra Sviatoslava a nasledujúce desaťročia predstavovali vrcholnú fázu vývoja Kyjevskej Rusi.
Za nástupcu Sviatoslava sa stal Vladimír, ktorý v roku 980 získal kyjevský trón od svojho brata Jaropolka. Okamžite sa pustil do boja proti nepriateľským národom a začal stavať nové mestá a opevnenia na ochranu proti stepným kočovníkom. V roku 988 prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo a dal prikázanie všetkým svojim poddaným, aby sa dali pokrstiť. Prijatie kresťanstva významne prispevalo k zvýšeniu prestíže Rusi. Po Vladimírovej smrti sa rozpútali boje medzi ruskými kniežatami o vládu. Jaroslav, syn Vladimíra, sa nakoniec stal vládcom Kyjevskej Rusi a snažil sa vyrovnať byzantským imperátorom svojimi skutkami a výstavbou v Kyjeve. Vďaka jeho rozvážnej politike a medzinárodným kontaktom získal prímenie Múdry.
Vývoj po smrti Jaroslava veľmi rýchlo smeroval k oslabeniu centrálnej moci, zvýšeniu feudálnej fragmentácie a stupňovaniu konfliktov medzi jednotlivými kniežatami v Kyjevskej Rusi. Synovia a synovci Jaroslava začali ovládať jednotlivé krajiny. Napriek ich častému súťaženiu o moc bola ríša stále ovládaná jednou dynastiou, pretože Kyjev po Jaroslavovej smrti pripadol synovi, ktorý predtým vládol v Novgorode – Iziaslavovi. Po porážke ruského vojska Kumánmi – Polovcami vypuklo proti novému kniežaťu povstanie kyjevského ľudu a Iziaslav musel utiecť. Kyjevčania posadili na veľkokniežací stolec polockého knieža Vseslava, no napokon sa Iziaslav za pomoci poľského Boleslava II. Smelého opäť zmocnil Kyjeva. Rozpory však pokračovali medzi Izjaslavom a Vsevolodom z Perejaslavi a Sviatoslavom z Černigova. V rokoch 1073 – 1076 sa kyjevskými kniežatmi stal Sviatoslav a potom Vsevolod. Po Vsevolodovej smrti nastúpil na trón jeho syn Sviatopolk. Záujmy jednotlivých kniežacích vlád spôsobovali neustále boje. Preto sa kniežatá dohodli na zvolávaní kniežacích zjazdov, pri ktorých mali zjednotiť svoje záujmy. Ale ani zjazdy v Kyjeve a Ľubeči neboli východiskom z krízy. Boje pokračovali aj so zahraničnou účasťou Poľska, Uhorska a Kumánov. Až zjazdom v Uvetičiach (Vitičev) v roku 1100 sa podarilo dosiahnuť určitú dohodu, čo sa prejavilo v roku 1103 úspešnou výpravou proti Kumánom.
Po smrti Sviatopolka opäť vypukli nepokoje a povstania. Len rýchle povolanie Vladimíra Monomacha na trón zabránilo rozmachu vzbúrencov. Jeho politické reformy poskytovali väčšiu slobodu závislému obyvateľstvu, umožňovali im účasť na súdoch a opustenie dvorov svojich pánov. Boli tiež regulované podmienky obchodu so zahraničnými obchodníkmi. Veľkoknieža sa tiež preslávil vo vojnách s Kumánmi. Kniežatá jednotlivých bočných vetví dynastie boli Vaniakovými vazalmi a Kyjevská Rus sa opäť stala relatívne jednotnou ríšou. Tento obraz sa udržal aj počas vlády jeho syna Mstislava Veľkého. Postupne však dochádzalo k stále väčšej politickej rozdrobenosti. V druhej polovici 12. storočia sa Novgorod osamostatnil. Mongolský vpád v rokoch 1240 – 1242 znamenal koniec Kyjevskej Rusi.
V období politického chaosu v Rusku sa narodil mimoriadne talentovaný vládca Alexander Nevský, najprv novgorodské knieža a neskôr vladimírsky veľkoknieža. Alexander sa stal jedným z najvýznamnejších panovníkov vďaka svojim vojenským úspechom. Vpád Mongolov a oslabenie ruských kniežat sa pokúšali využiť aj susedia zo severu a západu. Alexander však okrem iných víťazstiev porazil švédske vojsko v bitke pri rieke Neve a Rád nemeckých rytierov v bitke pri Čudskom jazere. Po týchto bojoch sa rozhodol pragmaticky spolupracovať s Mongolskou ríšou a podvoliť sa jej, pretože Mongoli boli nábožensky tolerantní a neprepierali pravoslávnu cirkev. Alexander bol proti únii s Rímom a odmietol výzvy pápeža na spoločný boj proti Mongolom.[3]
1.3 POLITICKÝ A EKONOMICKÝ ÚPADOK
Po smrti Mstislava Vladimiroviča (známeho ako Mstislava Veľkého) a s postupným oslabovaním Kyjevskej Rusi mali panovníci dynastie Rurikovcov stále menšie šance udržať celistvosť tohto veľkého štátneho útvaru. Okrem politických problémov sa objavili aj ďalšie faktory vedúce k rozpadu. Vladimír II. Monomach sa snažil zaviesť princíp následníctva, ktorý by umožnil prechod vlády z otca na syna, aby sa zabránilo konfliktom o trón. Naopak, Jaroslav I. Múdry zaviedol systém rotácie a prechodu vlády na prvorodeného syna. Tieto rozdiely v systéme dedičnosti posilnili väzby a lojalitu jednotlivých rodín panovníkov vo svojich kniežacích údeloch. Údelné kniežatá mali silnejšie vzťahy so svojimi teritóriami, kde videli svoju budúcnosť, a nestarali sa tak o centrálny trón v Kyjeve, ktorý bol predmetom bojov medzi panovníkmi.
Okrem týchto politických problémov zasadil nášlap rozpadu Kyjevskej Rusi aj vznik nových kniežatstiev, ktoré sa stali nezávislými po rozpade. Územie a obyvateľstvo Kyjeva sa tak výrazne zmenšilo, čím sa stalo menej schopné čeliť expanzívnej politike údelných kniežatstiev, ktoré postupne obsadzovali územia Kyjeva. Napriek strate území však Kyjev si udržal svoje zjavné krásy a nazýval sa "Ruskou zemou" v užšom zmysle slova, kým malo vlastné priľahlé územia. Preto by bol ten, kto dobyl Kyjev, nielenže hrdý na svoje významné postavenie v dynastii Rurikovcov, ale aj na to, že ovláda mesto, ktoré sa už dávno nazývalo "Matkou ruských miest".
V 11. storočí začala postupne upadať funkcia a význam obchodnej cesty zo Škandinávie do Grécka, ktorá mala pozitívny vplyv na rozvoj Kyjeva. Toto sa odrazilo na celkovej ekonomike Staroruského štátu. Talianski kupci, ktorí využívali túto cestu pri svojich obchodných cestách, začali Kyjev obchádzať vo veľkom množstve. Okrem toho ruské kniežatá, ktoré sa neustále vzájomne bojovali o kyjevský trón, nedokázali zabezpečiť ochranu hlavnej cesty popri rieke Dniper pred nájazdmi nomádskych kmeňov. Všetky tieto udalosti, ktoré rozrušili vzťahy medzi nespokojnými obyvateľmi Kyjeva a ich panovníkmi, spôsobili vznik sociálnych nepokojov a prispeli k nezastaviteľnému úpadku Kyjeva v politickom, ekonomickom a sociálnom zmysle.[4]
1.4 UKRAJINA AKO SÚČASŤ POĽSKO-LITOVSKÉHO ŠTÁTU
Z pohľadu počtu obyvateľstva tvorili ukrajinské etnikum v Poľsko-litovskom štáte menšiu časť, ale obývali väčšiu časť územia. V tomto období sa nazývali Rusíni, čo je odvodené slovo od slova "Rus".
Brestská únia, uzavretá v roku 1596, bola prvým krokom k zjednoteniu katolíckej a pravoslávnej cirkvi. Ideu únie podporovali poľskí rímskokatolícki jezuiti a aj poľský kráľ Žigmund III., ktorý chcel asimilovať ukrajinské pravoslávie a rozšíriť vplyv katolicizmu. Pravoslávnym biskupom sa táto myšlienka páčila, pretože očakávali, že katolicizmus prinesie poriadok a disciplínu do ich cirkvi a zvýši ich prestíž. Po niekoľkých tajných rokovaniach sa v roku 1595 v Breste uzavrela únia s Rímom. Toto uzavretie únie však viedlo k rozdeleniu Ukrajiny na zjednotenú a nezjednotenú časť, a tak existovali tri cirkvi - rímskokatolícka, gréckokatolícka a pravoslávna.[5]
1.5 ZNOVUZRODENIE UKRAJINSKÉHO NÁRODA
Ukrajinský národ zažil svoje národné obrodenie vedomým formovaním a často opätovným vynájdením svojej identity pomocou nových interpretácií svojej histórie. Tento trend poznáme aj v českej a slovenskej histórii a nie je neobvyklý ani v kontexte Európy. Tvorcami ukrajinského národného príbehu boli osobnosti ako Olexij Pavlovskyj, ktorý vydal prvú modernú ukrajinskú gramatiku, zberateľ ľudového folklóru Mykola Certeljev a básnik Taras Ševčenko.
Taras Ševčenko sa narodil v nevoľníckej rodine a bol sirota od 11 rokov. Ako dieťa chodil do cirkevnej školy, kde sa naučil čítať a písať, ale často bol potrestaný. Neskôr slúžil u miestneho majiteľa panstva, čo mu prinieslo šťastie vo viacerých ohľadoch. Majiteľ si všimol Tarasovo umelecké nadanie a podporoval ho, a keď sa odsťahoval do Petrohradu, vzal Tarasa so sebou. V Petrohrade si mladý talent získal pozornosť miestnych umelcov, ktorí zbierali peniaze na jeho vykúpenie z nevoľníctva.
Ševčenko študoval na umeleckej akadémii, prejavil talent vo výtvarnom umení a tiež začal písať poéziu a drámy v ukrajinčine a ruštine. V roku 1847 bol zatknutý pre vlastenectvo a odsúdili ho na desať rokov vyhnanstva. Po návrate z vyhnanstva zomrel krátko nato, trpiac na zlomené zdravie a pod neustálym policajným dohľadom.
Ukrajinskí národní obrodenci vytvorili akcent na kozácky mýtus, ktorý zdôrazňoval ich slobodomyseľnosť, rovnosť a národný charakter v ich odporu voči rôznym nepriateľom. Zároveň sa snažili potlačiť negatívne aspekty spojené so stepnými lupičmi, ako aj negatívne vzťahy s Poľskom, Tatármi, Turkmami a Rusmi. Tento romantický pohľad na kozákov bol však obľúbený aj medzi Rusmi, ako dokazuje slávny obraz od Iľju Repina s názvom "Záporožskí kozáci píšu list tureckému sultánovi". Táto udalosť je súčasťou kozáckej mytológie, aj keď sa nikdy neuskutočnila.
Na otázku, ako mohol ruský umelec Repin obdivovať kozákov napriek ich odporu voči Rusom, je odpoveď jednoduchá. Rusi vnímali kozákov ako súčasť svojho vlastného národa, pretože sami kozáci boli Rusmi.[6]
1.6 UKRAJINA AKO SÚČASŤ DVOCH IMPERIÍ
Počas približne 150 rokov, od konca 18. storočia do začiatku 20. storočia, boli Ukrajinci pod vládou dvoch veľkých impérií - Ruského impéria a Rakúsko-Uhorska. Tieto impéria boli obrovské štátne útvary so značnou etnickou a kultúrnou diverzitou. Politická moc bola centralizovaná a pod kontrolou monarchov, ktorí netreba zohľadňovať názory svojich poddaných. Tieto impérie očakávali od ľudu poslušnosť a vernosť, a výmenou sľubovali bezpečnosť, stabilitu a poriadok, čo sa mnohým ľuďom aj páčilo.
V 18. storočí sa začalo na území Ukrajiny uskutočňovať prerokovávanie štruktúr moci imperátora Ruského impéria, ktoré sa ukončilo asi o 50 rokov neskôr. V tom čase bola Ukrajina rozdelená na deväť gubernií – Ľavobrežnú Ukrajinu (Černihivská, Poltavská a Charkovská gubernia), Pravobrežnú Ukrajinu (Kyjevská, Volyňská a Podolská gubernia) a juh, kde sa usadzovali noví obyvatelia, kedysi domov záporožských kozákov a Krymského chanátu (Jekaterinoslavská, Chersonská a Krymská gubernia). Každá gubernia bola rozdelená na okresy, ktoré zahŕňali mestá a dediny.
Reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II. mali veľký vplyv na ukrajinský národ, pretože sa uskutočnili v období, keď Rakúsko-Uhorsko získalo Halič, ktorá bola domovom Ukrajincov. Tieto reformy umožnili Ukrajincom zapojiť sa do mocenskej štruktúry Habsburskej monarchie práve v čase, keď dosiahol svoj najväčší vplyv.[7]
2 ZÁMIENKY KONFLIKTU
Rusko-ukrajinská vojna je pokračujúci medzinárodný konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorý sa začal vo februári 2014. Začal sa po tom, čo Rusko anektovalo Krym od Ukrajiny a podporovalo proruských separatistov v regióne Donbas. Konflikt zahŕňal rôzne formy vojny vrátane námorných incidentov a kybernetických útokov, ako aj zvýšeného politického napätia.
Začiatkom roka 2014 viedli protesty na Euromajdane k Revolúcii dôstojnosti a zosadeniu ukrajinského proruského prezidenta Viktora Janukovyča. Po tejto udalosti vypukli na východe a juhu Ukrajiny proruské nepokoje. Ruské jednotky sa bez oficiálnych insígnií presunuli na Krym a prevzali kontrolu nad vládnymi budovami, strategickými miestami a infraštruktúrou. Sporné referendum viedlo k anexii Krymu Ruskom. Okrem toho proruskí separatisti v regióne Donbas vyhlásili Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku za nezávislé štáty po tom, čo sa zmocnili vládnych budov v apríli 2014. Separatisti dostali skrytú podporu Ruska a ruské jednotky boli priamo zapojený do konfliktu.
Pokusy ukrajinskej armády úplne znovu dobyť oblasti ovládané separatistami zlyhali a konflikt sa zmenil na statický, ale násilný stav s občasnými prímeriami. Vo februári 2015 Rusko a Ukrajina podpísali dohody Minsk II o ukončení konfliktu, ale nikdy neboli plne implementované. Zmeny v územnej kontrole boli obmedzené a konflikt zostal nevyriešený.
V roku 2021 začalo Rusko budovať svoju vojenskú prítomnosť v blízkosti ukrajinských hraníc, čo vyvolalo obavy. Ruský prezident Vladimir Putin kritizoval rozširovanie NATO a žiadal, aby Ukrajine bolo zakázané vstúpiť do aliancie. Vyjadril tiež iredentistické názory a spochybnil právo Ukrajiny na existenciu. Vo februári 2022 Rusko uznalo nezávislosť DĽR a LĽR a spustilo rozsiahlu inváziu na Ukrajinu, pričom obsadilo väčšiu časť krajiny.
Medzinárodné spoločenstvo odsúdilo ruskú inváziu a mnohé krajiny uvalili alebo zvýšili sankcie proti Rusku. V apríli 2022 Rusko opustilo svoj pokus o dobytie Kyjeva kvôli silnému odporu ukrajinských síl. Od augusta začali ukrajinské sily znovu dobývať územia na severovýchode a juhu. Koncom septembra Rusko vyhlásilo anexiu štyroch čiastočne okupovaných regiónov Ukrajiny, čo dostalo medzinárodné odsúdenie. Vojna spôsobila utečeneckú krízu a mala za následok desaťtisíce mŕtvych.
Od jari 2023 prebiehali v regióne Donbas bezvýsledné ofenzívy a protiofenzívy, pričom Rusko kopalo do obranných pozícií. Konflikt stále prebieha a nie je vyriešený, bez trvalého mieru v nedohľadne.[8]
2.1 ZAHRANIČNÁ POLITIKA RUSKA V 21.STOROČÍ
Ak chceme pochopiť politiku Putinovej administratívy, je potrebné sa pozrieť na vývoj Ruskej federácie po rozpade ZSSR. Tento proces prebehol v rôznych častiach krajiny rôznymi spôsobmi – niekde v krvavých konfliktoch, inde pokojne. V hlavných zväzových republikách Ruska bola úspešná snaha o získanie nezávislosti vďaka ochote a podpore samotných Rusov, najmä prezidenta Michaila Gorbačova. Avšak dnes je Gorbačov v Rusku kritizovaný.
Pokus o vytvorenie Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), aliancie krajín bývalého ZSSR, postupne strácal na význame. Aj keď bola Ruska federácia formálne demokratickou republikou, veľký vplyv na ňu mali oligarchovia a mafia, čo prinášalo Rusku zlé renomé a oslabovalo moc prezidenta Borisa Jeľcina.
Na začiatku nového tisícročia prišlo v Rusku k výrazným zmenám, keď nastúpili na vedenie prezident a premiéra Vladimír Putin . Putin sa udržal pri moci tvrdým postupom a využívaním metódy cukru a biča, čím získal oligarchov a priniesol ekonomický rozkvet vďaka príjmom z ropy. Manipuláciou vo voľbách, propagandou a prenasledovaním nezávislých novinárov a opozície si udržal stabilnú vládu.
Ruské tajné služby sa pokúsili presadiť niektoré z týchto taktík aj vo východnej Ukrajine. Rusko viedlo aj dve vojny v Čečensku v 90. rokoch, s cieľom udržať autonómne územie v rámci Ruskej federácie. Novou Putinovou doktrínou sa stala snaha udržať veľmocenské postavenie a vplyv v okolitých krajinách, najmä po udalostiach v roku 2001, keď americká administratíva ignorovala rozhodnutia BR OSN a podnikla invázie do Afganistanu a Iraku. Putin sa rozhodol nasledovať ich príklad a poukázal na kontroverzné bombardovanie Juhoslávie. Tento prístup viedol k zvratu v zahraničnej politike Ruska.
Hoci Putin spočiatku prejavoval diplomatickú snahu a bol ochotný rokovať na samitoch s USA, jeho kroky na území Gruzínska konkrétne v Abcházsku, ako napríklad vydieranie cenami plynu a ropy, ovplyvňovanie volieb na Ukrajine a anexia Krymu v roku 2014, ako aj podpora separatistov na Ukrajine, ukázali skutočné záujmy Putinovho Ruska. Od vzniku Facebooku Putinova klika viedla na sociálnych sieťach aj dezinformačnú vojnu, aby destabilizovala svojich nepriateľov. Podpora diktátora Lukašenka v Bielorusku bola podobná taktike, akou si Čína chráni Severnú Kóreu. Ruská invázia na Ukrajinu nakoniec jasne ukázala skutočné Putinove záujmy a agresívnu politiku. [9]
3 PRIEBEH VOJNY
Ruský prezident Vladimir Putin 24. februára 2022 v štátnej televízii oznámil, že ruské sily vykonajú na Ukrajine „špeciálnu vojenskú operáciu“. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj v reakcii na to vyhlásil stanné právo a uzavrel vzdušný priestor krajiny. Nasledujúci deň Zelenskyj nariadil úplnú vojenskú mobilizáciu a zakázal mužom vo veku 18-60 rokov opustiť Ukrajinu. Napriek úsiliu medzinárodného spoločenstva bol návrh rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN o ukončení ruskej vojenskej akcie Ruskom vetovaný. Ukrajina podala 27. februára žalobu na Rusko na Medzinárodný súdny dvor OSN v Haagu. V ten istý deň Putin uviedol ruské jadrové sily do stavu najvyššej pohotovosti. Situácia sa ďalej vyhrotila 28. februára, keď ruské sily spustili raketové útoky v Charkove, pri ktorých zabíjali civilistov, a zintenzívnili útok na hlavné mesto Kyjev. Zelenskyj v reakcii formálne požiadal Ukrajinu o vstup do Európskej únie. Zelenskyj 1. marca vyzval západné štáty, aby nad Ukrajinou presadili „bezletovú zónu“. Ruské sily na Ukrajine pokračovali 2. marca v sprísňovaní obliehania kľúčových miest ako Kyjev a Mariupol. Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu, ktorá odsúdila ruskú inváziu na Ukrajinu a požadovala okamžité stiahnutie svojich síl. Okrem toho Spojené kráľovstvo a 37 ďalších krajín postúpili správy o zverstvách na Ukrajine Medzinárodnému trestnému súdu. [10]
3. marca 2022 po útoku ruských síl v jadrovej elektrárni v Záporoží vybuchne požiar. Ministerstvo obrany Spojeného kráľovstva uvádza, že ruská ofenzíva na Kyjev čelila oneskoreniam kvôli silnému ukrajinskému odporu, poruchám zariadení a preťaženiu. Generálny tajomník NATO do 4. marca 2022 odmieta myšlienku zavedenia „bezletovej zóny“ nad Ukrajinou. Ukrajina 7. marca odmietla ponuku Ruska na zriadenie „humanitárnych koridorov“, keďže väčšina navrhovaných trás vedie do Ruska alebo jeho spojenca, Bieloruska. 8. marca 2022 prednesie prezident Zelenskyj živý prejav v parlamente Spojeného kráľovstva. Spojené kráľovstvo uvalilo sankcie na sedem ruských podnikateľov vrátane Romana Abramoviča 10. marca.
Následne 11. marca Spojené kráľovstvo presadí zmrazenie aktív a zákaz cestovania pre 386 členov ruskej dumy. 15. marca 2022 lídri Poľska, Českej republiky a Slovinska navštívia Kyjev na delegácii EÚ, aby vyjadrili solidaritu s Ukrajinou. Medzinárodný súdny dvor inštruuje Rusko, aby zastavilo inváziu 16. marca s tým, že neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by podporili ruské odôvodnenie útoku na Ukrajinu. 18. marca 2022 sa prezident Putin prihovorí k početnému davu na moskovskom štadióne Lužniki pri príležitosti ôsmeho výročia anexie Krymu. Valné zhromaždenie OSN 7. apríla odhlasuje pozastavenie členstva Ruska v Rade OSN pre ľudské práva. 6. máj 2022 je prvým verejným vyhlásením Bezpečnostnej rady OSN ku konfliktu na Ukrajine, pričom vynecháva výrazy ako „vojna“ alebo „invázia“. 12. mája fínsky prezident a premiér formálne podporili snahu svojej krajiny o vstup do NATO. Švédsko potvrdzuje svoj zámer požiadať o členstvo v NATO 16. mája 2022.[11]
3.1 JÚN - NOVEMBER 2022
Ruský parlament schválil 7. júna 2022 niekoľko zákonov, ktoré ukončujú jurisdikciu Európskeho súdu pre ľudské práva v krajine. Lídri Francúzska, Nemecka, Talianska a Rumunska sa 16. júna 2022 vydajú na cestu do Kyjeva, kde sa zaviažu podporiť žiadosť Ukrajiny o vstup do Európskej únie. 17. júna 2022 britský premiér Boris Johnson neplánovane navštívi Kyjev, kde sa stretne s ukrajinským prezidentom Zelenským. Európska únia udeľuje Ukrajine kandidatúru 23. júna 2022 a schvaľuje jej žiadosť stať sa kandidátskou krajinou. Do 5. júla 2022 podpíše 30 členských štátov NATO prístupové protokoly pre Švédsko a Fínsko, ktoré postúpia petície oboch severských krajín o členstvo spojeneckým parlamentom na ratifikáciu.[12] 6. septembra 2022 preberá Liz Truss po Borisovi Johnsonovi funkciu nového premiéra Spojeného kráľovstva. 21. septembra ukrajinský prezident Zelenskyj vystupuje na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku prostredníctvom virtuálnej platformy a vyjadruje túžbu sveta po mieri. 30. septembra 2022 sme svedkami toho, ako prezident Putin ratifikoval „zmluvy o pristúpení“, formálne začlenil štyri okupované ukrajinské regióny do Ruska. Rusko neskôr v Bezpečnostnej rade OSN blokuje západnú iniciatívu zameranú na odsúdenie jeho anexie ukrajinských území.
Dňa 5. októbra 2022 prezident Putin udelí súhlas so zákonmi, ktoré formalizujú začlenenie štyroch ukrajinských regiónov do Ruska. 19. októbra 2022 ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vyhlasuje, že Rusko už nepovažuje za potrebné udržiavať diplomatickú prítomnosť na Západe. Rishi Sunak následne 25. októbra 2022 nahradí Liz Trussovú na poste novej premiérky Spojeného kráľovstva. Irán 5. novembra 2022 potvrdzuje, že dodal Rusku bezpilotné lietadlá, čo prvýkrát uznáva. Údaje zverejnené 10. novembra 2022 ukazujú úplný vplyv sankcií Spojeného kráľovstva na Rusko, pričom sankcionované sú približne 18,39 miliardy £ v ruských aktívach. Európsky parlament napokon 23. novembra 2022 označil Rusko za „štátneho sponzora terorizmu“.[13]
3.2 DECEMBER 2022 – FEBRUÁR 2023
Dňa 8. decembra 2022 prezident Putin pripúšťa, že ruská vojna na Ukrajine môže byť zdĺhavou záležitosťou. 19. decembra 2022 Putin diskutuje o posilnení vojenských vzťahov so svojím bieloruským náprotivkom počas vzácnej návštevy v krajine.[14] Ukrajina 26. decembra 2022 požaduje odvolanie Ruska ako stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN. 14. januára 2013 britský premiér Rishi Sunak potvrdil, že Ukrajina dostane od Spojeného kráľovstva niekoľko tankov Challenger 2.Turecký prezident Erdogan 30. januára 2023 prezradil, že jeho krajina môže súhlasiť s tým, aby Fínsko vstúpilo do NATO bez Švédska. Ukrajinský premiér v ten istý deň vyjadruje nádej, že sa krajina o dva roky stane členom EÚ. Svetoví lídri sa zídu v Nemecku na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii 17. februára 2023.
Tam diskutujú o bezpečnostnej situácii v Európe po ruskej invázii na Ukrajinu. Prezident Biden nasleduje 20. februára 2023 cestu na stretnutie s ukrajinským prezidentom Zelenským v Kyjeve.21. februára 2023 prezident Putin oznamuje pozastavenie bilaterálnej jadrovej zmluvy New START s USA zo strany Ruska. Dňa 22. februára 2023 Putin ruší dekrét z roku 2012, ktorý čiastočne uznáva suverenitu Moldavska. Najvyšší čínsky diplomat sa 22. februára 2023 stretne s prezidentom Putinom, aby potvrdili svoje silné bilaterálne vzťahy. Valné zhromaždenie OSN schvaľuje 23. februára 2023 rezolúciu vyzývajúcu na ukončenie vojny na Ukrajine.[15] Napokon, 24. februára 2023 je prvé výročie ruskej invázie na Ukrajinu.
3.3 MAREC – AUGUST 2023
Medzinárodný trestný súd vydal zatykač na Putina, Putin navštívil Krym na výročie anexie, čínsky Si Ťin-pching navštívil Rusko, Rusko umiestnilo jadrové zbrane v Bielorusku, Fínsko vstúpilo do NATO, Stoltenberg navštívil Ukrajinu, Zelenskyj sa stretol so Sunakom vo Veľkej Británii, Zelenskyj diskutuje o vojenskej podpore na G7 summit v Japonsku.[16] Od 16. do 17. júna 2023 sa vodcovia siedmich afrických krajín vydajú na samozvanú mierovú misiu na Ukrajinu a do Ruska. Spojené kráľovstvo a Ukrajina spoluorganizujú konferenciu o obnove Ukrajiny v Londýne 21. – 22. júna 2023. 22. júna 2023 vysokí predstavitelia EÚ oznamujú, že Ukrajina úspešne dokončila dva zo siedmich krokov potrebných na získanie štatútu kandidátskej krajiny na členstvo v EÚ.
Na summite NATO, ktorý sa konal v litovskom Vilniuse 11. – 12. júla 2023, je kľúčovou témou programu podpora budúceho členstva Ukrajiny v aliancii. Dňa 20. júla 2023 Rusko zavedie cestovné obmedzenia pre britských diplomatov a požaduje päť dní pred oznámením o akýchkoľvek plánoch cestovať mimo okruhu 75 míľ. Prezident Zelenskyj 21. júla 2023 odvoláva ukrajinského veľvyslanca v Londýne Vadyma Prystaika. Po štyroch rokoch, keď Ben Wallace pôsobil ako minister obrany Spojeného kráľovstva, 31. augusta 2023 rezignuje. Jeho náhradou sa stáva Grant Shapps.[17]
3.4 SEPTEMBER – OKTÓBER 2023
Rustem Umerov 6. septembra 2023 nahradí Oleksija Reznikova vo funkcii ministra obrany Ukrajiny. 12. septembra 2023 Kim Čong-un a Vladimir Putin usporiadajú summit v Rusku, na ktorom sa bude diskutovať o možnej dohode pre Severnú Kóreu o poskytnutí zbraní vo vojne proti Ukrajine.
Počas rozhovorov s prezidentom Putinom 15. septembra 2023 Alexander Lukašenko naznačuje, že Bielorusko by mohlo vzkriesiť staré spojenectvo s Ruskom a Severnou Kóreou. Prezident Zelenskyj 20. septembra 2023 osobne vystupuje na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov po prvý raz od začiatku invázie Ruska na Ukrajinu vo februári 2022.[18]
[1] WIKIPEDIA: Dejiny Ukrajiny, Dostupné na:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Ukrajiny#Zdroj
[2] Doc. PhDr. Martin Hetényi, PhD: Kyjevská Rus, Dostupné na. https://www.ukm.ff.ukf.sk/stredoveka-europa/2020/06/10/kyjevska-rus/
[3] Doc. PhDr. MARTIN HETÉNYI, PhD., VÝCHODNÁ EURÓPA, Kyjevská Rus, Dostupné na: https://www.ukm.ff.ukf.sk/stredoveka-europa/2020/06/10/kyjevska-rus/
[4] WIKIPEDIA: Dejiny Ukrajiny, Dostupné na: https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Ukrajiny#Politick%C3%BD_%C3%BApadok
[5] WIKIPEDIA: Dejiny Ukrajiny, Dostupné na : https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Ukrajiny#Ukrajina_ako_s%C3%BA%C4%8Das%C5%A5_Po%C4%BEsko-litovsk%C3%A9ho_%C5%A1t%C3%A1tu
[6] N Press, s.r.o., PETR KOUBSKÝ: Stručné dejiny Ukrajiny: Vynájdenie Ukrajinského národa, s.30 , ISBN 978-80-8230-107-9
[7] WIKIPEDIA: Dejiny Ukrajiny, Dostupné na:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Ukrajiny#Politický_úpadok
[8] WIKIPEDIA: Russo-Ukrainian War, Dostupné na: https://en.wikipedia.org/wiki/Russo-Ukrainian_War#
[9] MIRON BREZNOŠČÁK: Historické príčiny konfliktu na Ukrajine podľa dejepisu: Zahraničná politika Ruska v 21.storočí, Dostupné na :
https://blog.sme.sk/breznoscak/historia/historicke-priciny-konfliktu-na-ukrajine-podla-dejepisu
[10] ANDREW OSBORN AND POLINA NIKOLSKAYA: Russia's Putin authorises 'special military operation' against Ukraine, February 24, 2022 Dostupné na:
[11] AUBREY ALLEGRETTI: ICC launches war crimes investigation over Russian invasion of Ukraine, Dostupné na: https://www.theguardian.com/world/2022/mar/03/icc-launches-war-crimes-investigation-russia-invasion-ukraine
[12] VERCHOVNÁ RADA UKRAJINA: Independent International Commission of the United Nations mission arrived in Ukraine to investigate crimes related to russian aggression, Dostupné na:
https://www.rada.gov.ua/en/news/News/top_news/223916.html
[13] REUTERS: European Parliament declares Russia a state sponsor of terrorism, Dostupné na:
[14]PRESIDENT.GOV.UA: Russian aggression can and must fail; our task is to speed it up - address by the President of Ukraine to the participants of the meeting of the leaders of the United Kingdom's Joint Expeditionary Force (JEF), Dostupné na: https://www.president.gov.ua/en/news/rosijska-agresiya-mozhe-j-povinna-zaznati-krahu-nashe-zavdan-79957
[15]UNITED NATIONS: UN General Assembly calls for immediate end to war in Ukraine, Dostupné na: https://news.un.org/en/story/2023/02/1133847
[16] JON HENLEY: Finland’s MPs approve legislation paving way for country to join Nato, Dostupné na: https://www.theguardian.com/world/2023/mar/01/finland-starts-building-fence-on-russian-border-as-mps-prepare-to-vote-on-nato-bid
[17] JOHN JOHNSTON: Grant Shapps announced as new UK defense secretary to replace Ben Wallace, Dostupné na : https://www.politico.eu/article/uk-defense-secretary-ben-wallace-formally-resign-rishi-sunak-reshuffle-cabinet/
[18] REUTES: Ukraine's parliament approves ex-lawmaker Rustem Umerov as defence minister, Dostupné na: https://www.reuters.com/world/europe/ukraines-parliament-approves-rustem-umerov-new-defence-minister-lawmaker-2023-09-06/
