V ten večer sa svietilo v tom okne o čosi dlhšie.
Akoby aj to svetlo potvrdzovalo svoj vlastný význam. Symbol života, ktorý poráža smrť rozliehajúcu sa ako temnú čiernotu. V ten večer sa na svätopeterskom námestí odohral zápas. A my sme boli pri tom. Spolu so sochami Berniniho kolonády, ktoré do domu Otca, za hranicu smrti, odprevadili už mnoho petrových nástupcov.
Keď zomieral, televízie sa predbiehali v živých vstupoch, vo vystihnutí atmosféry a v exkluzivite, aby práve oni priniesli presnú sekundu jeho smrti.
Keď zomieral, mnohí sa zaradovali, že konečne dostanú zelenú potraty, homosexuáli, eutanázia a iné betónové zásady Cirkvi. Že jeho miesto obsadí človek menej konzervatívny a tvrdohlavý.
Keď zomieral, mnohí vysokí štátni politici hovorili o tom, ako si cenia jeho obetavú prácu v krajinách tretieho sveta, jeho záujem o utláčaných a menšiny.
Keď umieral, tešili sa objednávatelia jeho vraždy, že po neúspešnom atentáte odchádza z tohto sveta konečne dobrovoľne.
Keď zomieral, malý 3 ročný chalan sa s detskou logikou a nevinnosťou pýtal: „ Plečo musí zomlieť ten biely doblý ujo, ktolý všetkým pomáha?
Keď zomieral, vdova, ktorá s láskou odprevadila na druhý svet svojho manžela, vzala jeho obrázok, pokropila ho bez slov slzami, a pokrčený ho vložila späť. Do hrubej modlitebnej knižky.
Ten zápas v ten deň skončil. Jedna nula pre večný život, pre Boha, pre Karola Wojtylu. Jeho život ostal aj po roku nedopovedaný...
