Neviem, či som na to pripravený, ale ešte nikdy som sa nestretol so smrťou priamo. Tak blízko, aby ona na mňa dýchala a ja by som sa mohol iba bezmocne pozerať. Pred smrťou si človek nie je nikdy istý, ako zareaguje. Lebo smrť strháva všetky masky a človek o to nestojí. Vždy ide o proces, ktorý bolí. Ani som ju nikdy nepozoroval, ako berie posledné minúty niekomu inému. Možno som na to príliš mladý, a možno sa ju snaží spoločnosť predo mnou skryť. A to nás robí oboch zraniteľných. Lebo len ten, kto pochopí a príjme smrť, dokáže pochopiť aj život. Paradoxne, plnohodnotný život sa dá žiť iba v prítomnosti smrti.
Vždy, keď sa dozviem, že ten známy alebo neznámy človek zrazu nie je, pocítim bezmocný smútok a neistotu. Celý ten egoistický kolotoč sa mi zdá zrazu nepotrebný a malicherný. Keď kňaz značí ľudí popolom, usídli sa v našom kostole slávnostný smútok a odvaha žiť pokánie. Škoda len, že ten popol a odvaha ostávajú na ľuďoch rovnako krátko.
Ani mne sa to veľmi nedarí. Vždy keď chcem vidieť pravé hodnoty, musím mať pred očami smrť. S ňou začína proces pokánia a odvaha žiť nanovo. Pretože smrť je aj dnes predovšetkým výzvou. Vyzýva nás, aby sme druhým povedali, že nám na nich záleží. Aby sme investovali do vecí, ktoré sú trváce. Ján Pavol II nám to statočne ukázal na smrteľnej posteli, keď povedal: Neplačte... Ja som šťastný. Nebál sa smrti, pretože ju už poznal. Keď podal ruku smrti, zároveň sa dotkol života.
