Už rok nie je medzi nami. Fyzicky. Jeho požehnanie a svedectvo však bdejú nad dnešným svetom dodnes. Z okna domu svojho Otca. Nášho Otca.
Keď pred rokom odchádzal, svet cítil, že sa tu niečo mení. Že odchádza človek, ktorý bol predovšetkým mužom odvahy. Človek, ktorý porazil komunizmus, rehabilitoval Galilea Galilea, prejavil ľútosť nad smrťou Jána Husa. Navštívil mešitu, modlil sa v syngóge, odpustil svojmu vrahovi.
No nie tým je pre mňa Jánom Pavlom Veľkým
Bol človekom, ktorý sa prihováral masám, ale dokázal osloviť jednotlivca. Priamo, srdečne, so záujmom. A človek cítil, že je pre neho dôležitý.
Aj pre Slovákov bol dôležitý. „ Keď odznelo z Vatikánskeho rozhlasu,“ spomína Ján Čarnogurský, „ že Karol Wojtyla bol zvolený za pápeža, politický väzeň Vlado Jukl povedal: Neviete si predstaviť, čo to pre nás znamená.“ Práve tento čin spôsobil, že slovenská Cirkev v podzemí ožila. Vznikli samizdaty, petície, zorganizovala sa sviečková manifestácia.
Keď boli na Slovensku zrušené semináre , a ostal iba ten hlavný bratislavský, vysvätil tajne mnoho kňazov. S rizikom.
Druhý aprílový deň bol jeho posledným a dnes je tomu práve rok.
„ Keď zomieral, bolo to ako keď zomiera otec. Slávnostne smutné“ povedal kardinál Tomko, ktorý bol s ním v posledných chvíľach. Doplnil ho Konrad Hejno, sprievodca poľských pútnikov: „Na tvári mal taký anjelský výraz. Akoby nám chcel povedať: Toto nie je koniec, len začiatok.“ Šanca pre náš začiatok. Šanca prevziať štafetu.
Preto mi prišli smutné komentáre, ktoré sa objavili po jeho smrti. Každý si jeho odchod dotvoril na svoj obraz.
Róbert Fico povedal : „Dávame do pozornosti predovšetkým neuveriteľný vzťah pápeža k obyčajným ľudom a sociálnym podmienkam, v ktorých žijú.
Jozef Ševc : „Pápež nebol iba bojovníkom proti komunizmu, ako sa to dnes často jednostranne zdôrazňuje. V histórii zostane zapísaný ako posol mieru, ako človek, ktorému ľudské problémy boli najsvätejšie. My si ho vážime hlavne pre jeho neúnavný zápas za sociálnu spravodlivosť a za jeho odpor proti vojnám na Balkáne a v Iraku.
Rovnaký tón mal aj komentár šéfredaktora Pravdy Petra Šabatu, kde sa zamýšľa nad omylmi Jána Pavla II. „Čo s jeho zjavnými omylmi? Nerozumné odmietanie kondómov v boji proti Aids, netolerantný vzťah k homosexuálom, zaostalé názory na antikoncepciu a umelé oplodnenie akoby k Jánovi Pavlovi II ani nepatrili. Povieme, si, že mýliť sa je ľudské a Ján Pavol II zostal aj po 26 rokoch na najvyššom stolci človekom – vnímavým, pozorným, srdečným. Omylným.“
Keď zomieral Ján Pavol II, cítil podporu na námestí sv. Petra .„Hľadal som Vás, a teraz ste vy našli mňa.“
Keď zomieral, povedal : „Amen“. Nech sa tak stane. A požehnal s posledných síl námestie.
Zomrel.. Iba fyzicky. Druhého apríla je tomu o 21:37 rok.
