„Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.“ (Kaz 1,2) Ak si predstavím, koľko úsilia venujeme získaniu vedomostí a ak si predstavím ako rýchlo človek zabúda, pripadá to ako márnosť. Skutočne, čo mi pomôže, ak viem naspamäť nejakú dlhú báseň? Ako mi vie pomôcť vedomosť o egyptských pyramídach? Čo mi prinesie poznanie mnohých druhov motýľov? Ako ma posunú v živote vedomosti?
Otázky sú tu a sú celkom relevantné. Ľudskú kultúru nesú najlepší z nás. Prostredníctvom škôl, kníh, filmov, divadelných hier, prostredníctvom vzdelávania sa zušľachťujeme všetci. Učíme sa dôležité vedomosti pre život.
Je zaujímavé, že najdôležitejšie vedomosti sa neučíme vedome. Samotný život je škola vyššieho typu vzdelania. Životom sa učíme jemnosti a citlivosti vo vzťahoch, učíme sa vytrvalosti, učíme sa vnímaniu krásy. Učíme sa niečomu, k čomu tvoria základ aj vedomosti.
Mnoho vedieť však nezakladá žiadne privilégium. Ak sa postavíme k životu, tak život neberie žiaden ohľad na človeka vzdelaného alebo nevzdelaného. Ak by sme si za kritérium úspešnosti v živote vzali vzdelanie, tak by sme sa pomýlili. Ak by sme si za kritérium úspechu vzali duchovný život, myslím si, že i tu by sme sa pomýlili. Plnosť človeka znamená, že neodmieta jednotlivé prejavy, jednotlivé ľudské hodnoty, ale vedome ich zapracováva do svojho života podľa svojich vlastných kritérií.
Ak by som pripomenul biblické tvrdenie kráľa Šalamúna v knihe múdrosti, že múdrosť je poznanie v láske, tak by som vyjadril zapracovávanie do života podľa vlastných kritérií. Pokiaľ nepretavím svoje poznanie, svoju duchovnosť, svoje vzdelanie cez lásku, tak som vlastne nič nepochopil. K čomu mi je lekárske vzdelanie, ak odmietnem pacienta z akéhokoľvek dôvodu (napríklad, že mu za neho nezaplatí zdravotná poisťovňa)? K čomu mi je vedecké vzdelanie, ak vyvíjam nejakú zbraň? K čomu mi je teologické vzdelanie, ak som sa stal úradníkom na fare? K čomu mi je akékoľvek vzdelanie, ak svoje vedomosti použijem na svoje vlastné obohatenie?
Ľudia sú si rovní, nie však rovnakí. Ak dosiahneme v živote nejaký vyšší status ako napríklad vzdelanie, duchovné vedomosti, umelecké vedomosti, štátnické vedomosti, tak nič z toho nezakladá nárok na vyššie uznanie, nárok na vyššie ohodnotenie. Všetci sme na jednej lodi. Z histórie i zo súčasnosti vieme, že diktatúra nie je vhodným nástrojom pre spravovanie krajiny, spravovanie životov. Trošku ťažšie si dokážeme priznať, ak je diktátorom nejaká skupina ľudí, napríklad politická strana, stavovské organizácie právnikov, lekárov, novinárov, tak je to zneužitie ich postavenia, na ktoré si nárokujú. Všetci sme si rovní a vzdelanie je príležitosť prežiť svoj život kvalitnejšie, hodnotnejšie, s vyššími nárokmi na seba samých.
Ak kritérium rovnosti neuplatňujem, tvorím rozdelenú spoločnosť a tým i opakujúci sa konflikt. Budovanie pokojného štátu je zahŕňanie každého jednotlivca do budovania spoločnosti. Nemôžeme vynechávať z budovania spoločnosti žiadne etnikum, žiadnu náboženskú alebo ideologickú skupinu, žiadneho jedinca.
Mnoho vedieť zakladá jeden jediný „nárok“ - nárok na vyššiu zodpovednosť.
