V roku 2008 som ochorel. Pohyboval som sa na hranici. Niekedy som mal pocit, že už odchádzam a niekedy som sa cítil pomerne bezpečne. V takých chvíľach sa stáva, že človek uvažuje o základných hodnotách nášho sveta. Napríklad, je život najvyššou hodnotou nášho jestvovania?
Moje uvažovanie bolo pomerne jednoduché. Hľadal som hodnoty pre svoj život, ktoré by boli stabilnejšie a pevnejšie, než tie, ktoré ma priviedli na hranicu medzi životom a smrťou. Bolo to zaujímavé napriek bolestiam, ktoré som prežíval. Hľadal som hodnoty, pre ktoré sa oplatí žiť.
Najskôr som si myslel, že život je najvyššou hodnotou, ktorú mám. Bolo to pre mňa logické a jasné. Trochu neskôr sa do mojej mysle začali vkrádať pochybnosti. Moje presvedčenie o živote, ako najvyššej hodnote dostalo trhliny. Uvedomil som si, že mnoho ľudí svoj život obetuje vyšším hodnotám. Ak by bol život najvyššou hodnotou, nikdy by to predsa nespravili.
Niektorí ľudia obetujú svoj život svojim chorým deťom. Jednoducho sa o nich starajú do konca svojho života. Obetujú všetky zábavky života, dovolenky, vlastné záujmy a opatrujú choré dieťa. Láska sa ukazuje ako vysoká hodnota.
V roku 1941 zomrel Maximilián Kolbe hladom, v koncentračnom tábore Auschwitz - Birkenau. Ponúkol svoj život za život spoluväzňa Franciszeka Gajowniczeka (15. novembra 1901 – 13. marca 1995), ktorý mal deti a ktorého vybrali na trest smrti hladom, ako trest za útek iného väzňa.
V minulosti sa stalo, že niektorí bojovníci sa obetovali, aby zastavili postup nepriateľa a umožnili únik svojich druhov.
Zdá sa, že život nie je najvyššou hodnotou.
Pre mnohých ľudí na Ukrajine je nemysliteľné, aby žili v mentálnej neslobode, ako žijú Rusi. Ľudia na Ukrajine ochutnali slobodu a už sa jej nechcú vzdať. Desaťtisíce z nich sa vrátili domov brániť slobodu, hoci riskujú vlastnú smrť. Sloboda sa ukazuje ako veľmi vysoká hodnota, za ktorú sú ochotní zomrieť.
Človek dokáže žiť hodnoty, ktoré ho povznášajú, ktoré ho robia ušľachtilejším. História nás učí o ľuďoch, pre ktorých česť bola veľmi vysokou hodnotou. Tomáš Garrigue Masaryk, bol počas ruskej revolúcie v roku 1917 v Rusku. V meste sa strieľalo a každý sa utekal niekam skryť. Masaryk bežal k najbližšiemu hotelu, búchal na bránu, aby ho pustili dnu. Zvnútra sa ozvalo, či je u nich ubytovaný. On odpovedal podľa pravdy, že nie je. Brána ostala zatvorená. Keby zaklamal, brána by sa otvorila a on by sa schoval. To by však porušil svoje vnútorné pravidlá, porušil by vlastnú česť.
Každý z nás si formuje svoju cestu životom. Vyberáme si hodnoty, ktoré sa stávajú našim spoločníkom na cestách. Aké máme hodnoty, taký máme život.
