Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, ale je múdrosť: "priateľa si drž blízko seba, ale nepriateľa ešte bližšie". Nechcem spochybňovať tento výrok. Skôr sa nad ním vždy trpko pusmejem, lebo v živote to tak funguje, že keď prídeme domov, tak všetku tú zlosť z práce a školy si "vybijeme" na našich najbližších, ktorí si to zaslúžia najmenej.
V práci musíme vydržať 8 hodín s niekým, kto nám je protivný, alebo nejakým iným spôsobom nesympatický. Vydržíme a ešte sme k nim aj prívetivý vrámci možností a potom prídeme domov a sme nevrlí a protivní, až sa naši blízky divia. Sám sa veľakrát sebe divím, že kde sa to vo mne všetko zobralo, a že prečo to tak všetko zrazu vyhrklo... Ale vyrieknuté slovo už nejde vrátiť späť. Už nikdy sa nevráti. Dá sa povedať iba prepáč, je mi ľúto, ale tie jedovaté slová už tam zostanú na veky vekov. Vzťah je ako lano, veľmi ľahko sa dá roztrhnúť činmi, alebo slovami. Toto roztrhnuté lano sa dá zviazať, ale ten uzol tam už navždy zostane.
Mám taký nápad. Každý deň, keď prídem domov, tak sa na maminu usmejem a poviem "Ahoj". A spýtam sa "Ako si sa dnes mala?" A to isté s priateľkou. Úsmev je dobrý začiatok a potom to už ide samo. Už nebudem začínať vetu "Nechaj ma tak, nemám náladu." Nechcem byť ten odporný, od ktorého sa každý dištancuje, chcem byť ten, s ktorým sa každý rád porozpráva, usmeje sa naň, zakýva... Ahojte. Ako ste sa dnes mali?
