Z hlbokého uvažovania ju vytrhol až ďalší výkrik. Znel slabo, ako výkrik do tmy z posledných síl. Ako pred spánkom, keď sa snažíš pozrieť na hodinky, koľko je hodín, ale viečka máš príliš ťažké na to, aby sa udržali hore a zaregistrovala si, koľko tých hodín vlastne v skutočnosti je. Hrubý a ťažký vzdych nasledoval tesne za ním. Blikavé svetlo sviečky sa začalo pomaly presúvať z kuchynskej linky. Vstalo zo stola, prešlo okolo stoličiek, priamo ku dverám na chodbu. Dvere sa otvorili a svetlo svojimi poslednými lúčmi dalo konečné zbohom zatvárajúcim sa dverám. Tu na chvíľočku zastalo, akoby nevedelo kadiaľ ďalej. „Mala by som?“ spýtala sa Martina sama seba, skôr rečnícky. V skutočnosti vedela, že cesty späť už niet. Už sa rozhodla tak to musí urobiť. Nikdy by si to neodpustila. Trojramenný svietnik sa jej v ruke začal triasť. V dome bolo pomerne chladno. Už dlhší čas bola slabá a dreva si vždy stačila nakálať len do krbu vo svojej izbičke. Veď viac ani nepotrebovala. Pár polienok, na ktorých si uvarí nejakú tú poživeň a pár polienok na večer. Aby sa mohla trochu zohriať. Vošla do dverí pod schodmi. Plápolavé svetlo sviečky osvetlilo chabým a roztopašne sa hrajúcim svetlom dlhú obývačku. V strede sa čnel mohutný zasadací stôl z kvalitného bukového dreva. Bol zakrytý jemným obrusom s poľovníckym vzorom. Skrášľovali ho tri veľké zdobené svietniky. Za obrovskými oknami husto pršalo. Vietor naberal svoju plnú silu. Dážď získaval na sile, čo bolo ihneď poznať bubnovaním na okná. Martina úpenlivým pohľadom sledovala celú halu. „Tu nieje.“ Vyšla z majestátnej obývačky von a opatrnými slabými krokmi pomaly vošla do hosťovskej izby. Dvere, ktoré mierili do záhrady boli pootvorené. V miestnosti bolo chladnejšie než v ostatných. Vonkajšie počasie bolo chladné. Opatrne podišla k dverám skúmavými krokmi, premeriavajúcimi si každú piaď zeme, steny, vzduchu. Proste všetkého. Stopy blata boli okolo celých dverí. Zdráhavým krokom prešla k dverám. Na kľučke bola krv. Nezbedný dážď ju neustále kropil. Bola studená, ale stále sýtočervená. Martina si z vačku vytiahla kapesník. Utrela si kvapky potu z čela. Studený pot rozrušenia jej oblial celé čelo. Nemohla ani poriadne dýchať. Celá sa chvela.
„Počula si ten výkrik?“ Ozval sa hlas zozadu. Opäť ten muž s lístkom. Martina sa preľakla. Muž začal vysvetľovať: „Nemohol som odísť. Viem, čim všetkým si prešla. Sedel som v aute a nemohol som naštartoval. Len som bezducho sedel. Moja duša si dala na desať minút pauzu. Len som sedel a hľadel pred seba nevediac, čo mám robiť. Vtom som začul ten výkrik. Niečo vo mne zlomil. Zľakol som sa, aby sa Ti niečo nestalo. Pozri. Veď sa celá trasieš od zimy. Vezmi si môj kabát, ja som zvyknutý. Si slabá.“ Martina sa neuveriteľne triasla od chladného dažďa, ktorý už začal prenikať aj dnu. Vzduch bol presýtený vlhkosťou a chladom. Hneď si ho cítila pod kožou. Ostrý ako britva, ktorá sa Ti chtiac, nechtiac dostane nielen pod kožu, ale až na samú kosť a vôbec ju necítiš. Len pichľavá bolesť na kosti Ti prezradí, že niečo nieje v poriadku. Kabát si vzala s vďačnosťou, lebo zimu znášala veľmi ťažko. Bola premrznutá až na kosť a celá sa triasla tak, že div ešte stále stála na nohách. Celkovo bola zoslabnutá. On o tom vedel. Vedel o tom veľmi dobre. Ako keď pozrieš do očí svojej láske a netreba už ďalších slov. Obyčajný pohľad, ktorý vie prezradiť všetko a pritom nepovedať nič. Každý má svoj vlastný, iný. Ale druhá polovica tvojej duše vie hneď, čo ťa bolí. Kto ťa dnes zranil, ohovoril, ublížil Ti. Netreba zbytočných slov. Stačí prastarý pohľad z očí do očí a všetky slová sú už zbytočné. Nikto to nevie opísať, vysvetliť, naznačiť, čo sa v túto chvíľu deje. Jednoducho pohľad milencov. Chvíľu si bez slov hľadeli do očí a vracali sa v spomienkach do doby, ktorá je už dávno za nimi. Ale predsa si musia ešte niečo vysvetliť. Povedať prepáč. Odpovedať nevadí. A to všetko sa dialo bez slov. Len pohľadom. Rozumeli mu. Obaja mu rozumeli. „Na kľučke je krv. Nestalo sa Ti nič? Si v poriadku?“
„Ja som v poriadku. Nič mi nie je,“ odpovedala Martina tvrdohlavo. Akoby chcela zatajiť svoju slabosť, ktorá bola zjavná. Pohľadom ukázala na blatové stopy tesne za dverami. Muž odrazu dostal silnú ranu do hlavy. Spadol na dlážku s hlbokým a tupým buchnutím. Leží tu rozvalený na dlážke. Ako mŕtvy. Tvárou k mramorovej dlážke. Bez pohybu.
„Je mŕtvy,“ ozval sa tajomný hlas zozadu.
