Moja prvá skúsenosť s vínom bola, takpovediac zvrátená. Mal som šestnásť rokov a v Čadci (kde som býval 18 rokov, kým som sa nepresťahoval) prebiehali hody. Iste to poznáte, mládež vybehne pod večerom do ulíc a vracia sa ráno v stave mysli, keď buď všetko ide von, smejú sa a spievajú a pritom sa plazia po zemi. Do takých extrémov naša partia nešla, keď sme sa stretli u mňa doma. Byt bol prázdny a prečo si teda nepustiť naplno muzičku a dať si nejaký ten alkoholický drink? I keď to znie neuveriteľne v tom čase som len s liehovinami začínal (dnešné deti sú ožraté už od dvanástich, kam ten svet speje) a nemal som veľkú výdrž. Sám som v opojení stiahol celý liter vína v priebehu 15 minút a poprvýkrát som zažil, čo to znamená ležať polomŕtvy iba s alkoholom v žalúdku a modliť sa, aby sa ten alkohol nedostal na niektorú z postelí či kobercov, lebo potom čistenie bude ťažké a ani Vanish mi nepomôže. Pozbieral som zbytky síl a išiel sa zahľadieť do umývadla a tam si trošku pomeditovať, no po necelej pol hodine (mne sa zdalo ako by som tam bol len dve sekundy) mi zazvonil telefón a volá otec, chcel vedieť či je všetko ok doc (doc Octopus). Ja debil som to samozrejme zdvihol a po prvej odpovedi sa môj žalúdok rozhodol, že mi ukáže, čo som mal na obed (ako by som to nevidel vtedy, keď som to do seba naládoval) a vysvetľujte otcovi, že tie zvuky čo pred chvíľou počul pochádzali z hromadného splachovacieho programu slovenských vodární a nie odkiaľ si on myslel. Moja prvá skúsenosť s vínom nebola pozitívna a trvalo mi nejaký čas, kým som dal vínu opäť šancu.
No ako človek dospieva a rastú mu vlasy a svaly (nechty, chlpy, chvost, šupiny a čo ja viem, čo všetko ešte rastie) postupne začne prejavovať známky gurmánstva. Ako kedysi povedal Houmr Simpson, keď bola celá rodina vo Francúzsku: „A tu nie som pre nich tlustý idiot, všetci ma volajú gurmán.“ Gurmán sa stal aj zo mňa a začal som holdovať kvalitným potravinám, cigarám a vínam.
Pri sťahovaní som zavolal k sebe domov kamošov, aby mi pomohli rozobrať skrine. Tie veľké drevené šmejdy boli snáď polepené sekunďákom a nebolo jednoduché ich rozobrať. Preto aj sme si robili približne každých päť minút prestávku na cigaretku (asi naše choré 18-ročné mysle predpokladajú, že z toho budeme silnejší, no hlavne sa cítime spokojnejšie.) Po tvrdej a namáhaj hodinovej drine sme sa s chalanmi zhodli, že treba objednať pizzu. Ešte pol hodinu sme makali(to boli asi tri-štyri cigaretky), kým chlapík s pizzou zazvonil. Pizza je lahodný pokrm, pokiaľ to niekto vie pripraviť a nikdy nepremrhám príležitosť si dať túto taliansku špecialitu (i keď sdnes pizzu robí každý a vyzerá to, ako keď Američania robia pivo...mimochodom, prečo je americké pivo ako milovanie sa v kánoe? – It’s fucking close to water.) Dostal som nápad, či si neotvoríme víno. Áno, splznili sme dobré víno tým, že sme si ho dali k pizzy, ale chutilo nám. Bolo to fajnové a netradičné.
Pod pojmom kvalitné víno nemyslím krabicové či z plastových fliaš či to lacné z pofidérnych obchodov, za ktoré nezaplatíte ani tú úbohú 50. To mi pripadá úplne úbohé, keď sa banda násťročných deciek zoberie, nakúpia tie najlacnejšie a najhnusnejšie vína, aké existujú a potom sa spijú niekde v parku. Z takého hnusobstva, pri ktorom je aj Okena pochúťkou sa nečudujem, že sa ožerú ako pán poslanec (nejdem menovať, aj tak si môžete doplniť prakticky polovicu mien v parlamente). Kvalitné víno môže byť napríklad Templárske Rulandské šedé z Čajkovíc, nie je to zrovna Chateau le Blanc ročník 86, ale stále to je kvalita.
S konzumovaním vína sa spája celá rada aktivít, ktoré normálni smrteľníci nie sú prispôsobení vykonávať (prehnane povedané). Zakrúžiť s pohárom vína a cez číru farbu a následnú jemnú chuť na jazyku vydedukovať názov a ročník vína. Ešte si spomínam na scénu z filmu Stehienko alebo Krídelko (či to bolo naopak? To je jedno, len bol tam Louis de Funes). Hlavný typ stratil chuť a dokázal určiť presnú polohu vinohradu, kde sa hrozno na víno urodilo len z niekoľko sekundového pohľadu do čírej červenej tekutiny. Ako ju indiáni nazývali červená voda (a potom sa všetci spili, čo využili Američania a zabrali im zem, bizóny a ženy).
V poslednom čase som začal snívať o živote na francúzskej riviére. Nie priamo pri mori, len niekde na juhu Francúzska, kde slniečko hreje duše osamelých básnikov. Ak by som mal niekedy tie prachy a mohol si dovoliť žiť takým životom, usadil by som sa tam do malého domčeka z kameňa, s fontánou vzadu, kríčkami a peknou záhradou plnou listnatých stromov, ktoré by na jeseň opadali a vytvorili lavínu listov. Tam by som mal maličký vinohrad, nič megalomanské a vyrábal by som si vlastné víno. Iste prvé roky by víno chutilo horšie ako niečo, čo ste nechali vo vypnutej chladničke dlhšie ako rok, no postupne by víno zrelo a ja s ním. Nakoniec by som sa možno aj po francúzsky naučil a francúzske ženy vôbec nie sú zlé. (to je samozrejmosťou, keď sa tá vec volá francúzsky bozk, že?). Presne ako to bolo vo filme, ktorý som nedávno videl.
A Good Year, Dobrý Ročník, je príbehom burzového makléra Maxa Skinnera. Skinner nemá problém za večer obratom zarobiť niekoľko miliónov libier a žije život starého mládenca, ktorého nič netrápi a má všetko. Jedného dňa mu príde list o tom, že umrel jeho strýko a zanechal mu vinicu na juhu Francúzska. Max sa vracia do domu s vinohradom, kde prežil najkrajšie chvíle svojho detstva a zároveň aj života, vracia sa v spomienkach a pripomína i pravú podstatu a krásu života. Z nekompromisného makléra sa stáva pokojný vinohradník, ktorý síce stráca peniaze a prestíž, no získava pokoj, lásku a stratený zmysel života. Oscarový gladiátor Russel Crowe v hlavnej úlohe opäť hviezdi a Dobrý ročník je oddychov dráma, pre každého, ktorý hľadá vo svojom živote hlbší zmysel ako sa len opíjať, fetovať a proste robiť nezáživné činnosti. Život má svoj význam a zmysel. Dobrý Ročník mi tak vnukol nádherný sen. Možno sa mi jedného dňa splním a ja sa usadím vo Francúzsku, budem v kľude písať knihy a popíjať pri tom svoje vlastné víno. V tak nádhernom a malebnom prostredí, no nie je to sen, lahoda, úžas, krása, dokonalosť sama? Aaaaach.
