Bol som na kniznom veltrhu

Po par krokoch v hale vystavovatelov z najroznejsich krajin sveta, zvacsa s menej obvyklymi jazykmi, si vravim, ze su tu snad vsetky krajiny sveta okrem Toga a Beninu. Presne tieto dve mi prisli na um. Ale mylil som sa. Po asi polhodine som narazil na stanok, kde sa vyskytovali aj vydavatelia odtial.

Samozrejme bola aj slovenska expozicia, to asi pre vas nebude zaujimave. Ale viete, kde lezi stat Kurdistan? Nie? Ze taky nie je? Oficialne nie, ale to Kurdom nebrani mat vlastnu vlajku a pod nou sa na veltrhu prezentovat.

Hlavnym hostom festivalu bola India. Okrem specialne jej venovaneho pavilonu a velkej indickej jedalne pri vstupe (tam bol okolo obeda neskutocny rad, ale inac bolo vsade stravy a pitiva k dostaniu dost a necakalo sa) sa veci suvisiacich s Indiou naslo pozehnane. Len som tak prechadzal okolo prekladatelskeho centra, kde prave bezala panelova diskusia o prekladoch z indickych jazykov, a ze ich je pozehnane... bengalcina, urdcina, hindcina, sanskrt... Pani, ktora mala slovo, po francuzsky vysvetlovala, ako sa odlisuju od vymenovanych dravidske jazyky, ktorymi sa hovori v juznej Indii. Ona sama je prekladatelkou z malajalamciny (co?!) do francuzstiny.

A ked sme uz u toho, poucil som sa, kto to bol Rabindranath Tagore. Je to prvy azijsky nositel Nobelovej ceny. Dostal ju v roku 1913 za literaturu (ako inac) a asi to bol naozaj riadny drtic, ked dnes su dve jeho basne textami hymn dvoch roznych krajin – Indie a Bangladesu.

Cinania tiez zabrali pekny kus vystavnej plochy a okrem literarneho biznisu pripravili aj inu kulturnu sou. Cinanka v kroji sedela a za stolom, na tradicnom riade pripravovala cinsky caj, Cinan tiez v kroji ho v miniaturnom porcelane roznasal medzi ludmi… klasicky zemity pu-erh, co vam budem vraviet. No a k tomu hrali dalsie zeny na roznych hudobnych nastrojoch, najskor na nejakom brnkacom, co ani nepoznam a potom na priecnej flaute… ako vo filme.

Okrem samotneho slovenskeho stanku som velmi na slovencinu nenarazil, este v stanku Slovartu v anglickom pavilone, ale na jednom mieste bola slovenska kniha umiestnena prominentne. Reader’s Digest sa veru pochvalil slovenskym vydanim knihy Huby.

Ak to mozem z mojho laickeho pohladu zhodnotit, bola to akcia brutalna. Za tie 4 hodiny som mnohe casti ani nenavstivil, mnohymi som len preletel. Velky veltrh, to hej. Az mi bolo do placu. Moje myslienky vystihuje heslo portugalskeho vydavatela Publicacoes Europa-America: “So Many Books, So Little Time” – Tak vela knih, tak malo casu. Naprostu vacsinu z nich si nikdy neprecitam.

(pisane 7.10.2006)