Fantázia 2013

Áno a hádam nie.

Má to malý háčik. Nečítal som knihu, to neklamem. Ale dôkladne som študoval podstatnú časť jej obsahu v inej forme a dokonca som nejaké kúsky do nej dodal ja sám. Fantázia 2013 je antológia fantastických poviedok a zároveň svedectvo o tohtoročnej súťaži Cena Fantázie. Súťaž som spoluporotcoval , čo znamená, že som celé leto čítal a hodnotil všetky poviedky, ktoré sa zúčastnili, jednu po druhej. Použival som pritom (prvý raz v živote) elektronickä čítačku (a nebolo to zlé), žiaden papier.

Spomedzi súťažiacich je v knižnom vydaní to najlepšie z pohľadu rôznych hodnotiteľov, plus niečo navyše, lebo to bolo nezvyčajné. Môžeme ísť poviedku po poviedke, konečne môžem ukončiť povinné porotcovské mlčanie či aspoň krotenie sa vo výrazoch.


Vanessa Jóriová: Hranice

K tejto poviedke som napísal úvodnú anotáciu, takže ( sa) citujem:

Nezostávať na mieste. Je to zakódované niekde hlboko v ľudskej podstate. Isteže, človek môže zotrvať na jednom mieste aj dlhý čas, ale skôr či neskôr sa pohne ďalej. Keď niekde zavriete tisíc ľudí, niektorí vyrazia hneď, ďaľší trochu neskôr a budú sa trúsiť všetkými mysliteľnými smermi, ako mravce. V krajnom prípade per aspera ad astra. Prekážkou môže byť systém zavedený na príslušnom mieste. Prekážkou môžu byť lupiči, prírodné prekážky, obludy, strach. Kde sto ľudí zlyhalo, možno práve stoprvý uspeje. Aj Perzeus našiel na Medúzinom ostrove sochy mnohých predchodcov.

V Hraniciach je cieľom prekročiť hranice. A prekážky sú všedné i nepochopiteľné. Tie všedné sú z podobných fantasy textov dobre známe, ale nepochopiteľné sú také dlho nielen pre hrdinov, ale aj pre čitateľa. Pritom riešenie je ako Kolumbovo vajce - keď ho už poznáte, je jasné ako facka. Takéto závery poviedok mám najradšej: nemusí byť vždy happyend, ale logika musí fungovať. Keď funguje aj atmosféra, je to výborné.

Ináč môj pôvodný komentár bez znalosti mena autora je v tomto článku , poviedke som dal 8 bodov z 10 možných.

Ladislav Kravčík: Ai

Zhodou okolností sú dve poviedky, ku ktorým som napísal anotácie do knihy, na jej samotnom začiatku, takže sa opäť citujem:

Ako človeku zaoberajúcemu sa riadením finančných rizík mi bola poviedka Ai veľmi blízka. Keby som mal tú právomoc, hlavnú hrdinku by som na hodinu vyrazil. Pravda, pokiaľ som o jej obchodoch vedel, čo je s ohľadom na komplikovanosť niektorých finančných operácií dosť neisté. Dealeri sa už dnes bez adekvátnej techniky nezaobídu.

Pripadá vám slovo "komplikovanosť" ako niečo nevhodné v prípade populárnej sci-fi poviedky? Tento zdanlivý rozpor je ľahké rozlúsknuť. Poviedka je napísaná tak šikovne, že technické výrazivo neodpudzuje. Je ho tak akurát, aby sa čitateľ dokázal do deja vžiť, ale pritom nemal nutkanie zavrieť knihy alebo nepotreboval odskočiť do Investopédie. Niektoré peripetie sú predvídateľné, ale keď sa do nich zamieša zopár pinknutí humoru, zrazu nie je nič isté. A to som zatiaľ nespomenul, že možno príde aj emzák. Možno.

V anonymnej fáze som poviedke pridelil 9 bodov, dostala sa do finále Ceny Fantázie a skončila nakoniec v ľudovom hlasovaní na 2. mieste. Prečítajte si ju online.

Jozef Harendarčík: Nekropolská linka

Po fantasy a sci-fi prichádza aj tretí hlavný zúčastnený žáner: horor. Podľa môjho laického názoru boli tento rok horory slabšie, nebolo tu nič také, čo by ma vyslovene chytilo za srdce. Dvom z nich som pridelil po osem bodov, čo nie je zlá známka, ale práve tie dva horory sa zase nepozdávali ostatným porotcom.

Nekropolská linka je taký zvláštny autobus. Bratislavčania vedia, kam chodí autobus 39 (chytá Martinský, Slávičie údolie) a trolejbus 208 (Ružinovský a pri Kozej bráne).

Janka Javorka: Zabiť za kus plastu

Finálová poviedka hlavnej súťaže, ktorá skončila v ľudovom hlasovaní na piatom mieste a aj podľa môjho názoru bola vo finále najslabšia. Posúďte sami online.

Miro Švercel: Starec a dieťa

Jedna z poviedok, ktoré som mal problém začať čítať. Predstavte si, že sa celý horúci letný deň trmácate po pamiatkach, leziete napríklad na vežu katedrály v Bardejove a v podvečer ešte rúbete drevo. Večer vás potom čaká čítanie povedzme piatich súťažných poviedok. A hneď prvá je nejaká hrozne ťažká, mozog vynecháva, nechápete, čo chcel autor povedať.

Niečo podobné sa mi reálne stalo pri Starcovi. Dva večery po sebe som po pár riadkoch čítanie zabalil. Nebolo to zníženou kvalitou textu, i keď by k tomu mohli skúsenosti zvádzať. Nuda, nepochop? Nie, rýchlo sa ukázalo, že slovanská pseudo-historická fantasy s dobovým vyjadrovaním má čo ponúknuť. Nemyslel som si to sám, k mojej deviatke pridala desiatku Lucia Lackovičová a tak mala poviedka našliapnuté do finále. Bohužiaľ, ďalší porotcovia naše nadšenie celkom nezdieľali, napriek tomu brala dôležitú cenu: za najlepšiu fantasy.

Ivana Dubcová: Stalo sa to zajtra

Že ďalším žánrovým víťazom v kategórii sci-fi je táto poviedka o cestovaní v čase, to je skoro až ironické. Vo finále Ceny Fantázie boli tri kusy sci-fi, ktoré sú nesporne lepšie, a podľa mňa ešte aj zabíjanie za bakelit bolo značne lepšie. No ale proti gustu zástupcov Intelu (sponzora žánrovej ceny) žiaden dišputát...

Zuska Stožická: Letec do večnosti

Ťažko mi je teraz dodať niečo podstatné ku komentáru z letného rozhodovania, keď som Letcovi prisušil maximálny možný počet bodov :

Moja druhá udelená desiatka za celú súťaž sa ušla poviedke, ktorá ma prikovala k deke na brehu Draždiaku počas najväčších horúčav. Zatiaľ čo moja milá a náš krpec sa schladzovali vo vode, ja som si vychutnával príbeh dvojičky astronautov, z ktorých jeden letel a druhý neletel. Hlavná poznámka v mojich záznamoch znie "niekoľko veľmi jemných motívov navesených na základný nápad o spôsobe kozmického výskumu" a aj po niekoľkých týždňoch si viem rozpomenúť na viaceré nuansy. Hej, takto keby som vedel písať, hneď by som poslal niečo do CeFa 2014. Ale neviem, tak neviem.

Keď sa niektorému textu podarí získať 49 bodov z 50 možných od poroty, niet sa veľmi čo čudovať, že ho ozdobí Cena poroty. Navyše Letec bral aj Cenu Bibliotéky a najmä pochvaly zo všetkých strán, dokonca som započul aj niečo o tom, že to môže byť historicky dosiaľ najlepšia poviedka celej slovenskej fantastiky. Ako veľmi je toto tvrdenie priodvážne, môžete si zistiť sami online.

Ján Stopjak: Lilith

Ďalšia žánrová cena (za horor), ktorá ma neoslovila. Keby som dal podobné známky ako kolegovia porotcovia, Lilith by bola vo veľkom finále. Ale ja som ju zaklal. Nepáčila sa mi a mala asi trochu smolu na porotcu.

Pritom podľa všeobecného názoru tých, ktorí čítali všetko či aspoň väčšinu súťažiacich textov, boli tento rok horory najslabšie. Našiel som aj lepšie ako Lilith, aspoň podľa mňa. Keď sa obzriem spätne, znervóznila ma možno téma - hororový príbeh, v ktorom sa nerobí dobre deťom. Lilith nie je dobrá teta, to rozhodne nie.

Róbert Hric: Kosovski božur

Je pravda, že v prípade božuru trochu prevážil nefantastický obsah nad fantastickým. Dlho to vyzeralo ako pseudo-historický príbeh z čias osmanských výbojov, rozprávanie šľachtica z horného Uhorska (dnešné Slovensko). Ale fantastickosť prišla a zastihla ma trochu nepripraveného. Aj kvôli tomu som textu pridelil najskôr len osem bodov a svoje hodnotenie som až následne revidoval na deviatku. Rozhodne to bolo skôr o exkluzívnom štýle rozprávania než o fantastike, ale prečo nie? Prelínanie žánrov je predsa dnes v kurze. Aj zadebužírovať si môžete online.

Marek Slabej: Otázka porozumenia

Víťazná poviedka Ceny Fantázie 2013. Zhodou okolností som ju čítal hneď v prvom balíku :

Naopak desať bodov som zatiaľ pridelil jedinému kusu, ktorý akoby bol prebraný z amerického sci-fi časopisu. Má nie jednu, ale niekoľko postupne sa rozvíjajúcich myšlienok, strihy medzi niekoľkými miestami, ale zbytočne netrápi čitateľa skokmi v čase (ako to (ne)úspešne robia mnohí autori), dobrú gradáciu a fajnový záver. Pravda, Lucia ma upozornila, že keď sa mi to vidí americky, tak ktovie, či niekto nespáchal preklad. Ale toho sa nebojím, pokiaľ by sa to aj náhodou stalo a poviedka ako taká by sa dostala do finálovej pätice, niekto s ešte väčším prehľadom z komunity by plagiátora odhalil. Veď predsa základné pravidlo rozprávok je, že zlo je po zásluhe potrestané.

Pochopiteľne aj víťaz je online.

Pavel Hlubík: Klobásy

Keď nie sú dobré, môže za to skôr priveľa cesnaku alebo priveľa papriky?

Monika Herda Belicová: Na pahorku víly Striebrenky

Táto poviedka si zaslúži... ťažko povedať, že čo vlastne. Ešte pred vyhlásením finalistov jednotlivých cien, teda v období silnej anonymity súťažiacich textov, sa o nej strhli búrlivé debaty. Fakt, horlivo o nej diskutovali ľudia, z ktorých len málo ju čítalo (porotcovia, organizátor, možno priatelia autorky). Moje pôvodné zadržané komentovanie vyzeralo asi takto:

Druhá osmička je silne kontroverzná, ak viete, čo tým myslím. (Vy ešte neviete, ale kolegovia porotcovia určite vedieť budú. Aj autor.) Nevedel som, či mám dať desiatku alebo nulu, nakoniec som prijal šalamúnske riešenie. (Dá sa označiť aj ako zbabelé.) Nechám to na kolegov porotcov. Čiže som dal osem bodov a vravím si: kvôli svojej možnej prílišnej konzervatívnosti nezabijem voľnomyšlienkárske dielo. Pokiaľ umelecky vzdelanejší kolegovia usúdia, že je to odpad, bude odpad, osem bodov sám pred sebou ustojím. Pokiaľ od nich vyjde, že môže byť, tak môže byť. Napísané je to dosť dobre a povedzme, že nie úplne nevkusne. Ale trochu škodoradostne si predstavujem, ako SME dáva túto poviedku do hlasovanie na svoje stránky.

Oleja do ohňa priliala Lucia Lackovičová, ktorá následne bola oveľa explicitnejšia (ale ešte stále veľmi implicitná v porovnaní s poviedkou samotnou):

Áno, s týmto textom som mala (a stále mám) istý problém. Nie som puritán, ani moralista, ktorým by čítanie podobného diela mohlo spôsobiť slabší srdcový kolaps. Ale predsalen, na túto súťaž to bolo “trošilinku” za čiarou. Postretlo ma už zopár textov od Bukowského, ale decentnejší soft štýl, napríklad Dahlovej Čubky, mi vyhovoval viac. Uvažovala som nad tým, s akými očakávaniami šiel autor textu do tejto súťaže. Určite mu bolo jasné, že poviedkou šokuje. Musel tiež očakávať, že jej kontroverznosť sa nemusí stretnúť s pochopením poroty. Ale ak by neočakával úspech, zrejme by sa nezúčastnil. Ak by postúpil do finále, bol by ochotný prísť na vyhlasovanie? Tento text by rozhodne rozvíril stojaté vody slovenskej fantastiky. Fantasy porno som ešte nečítala a je to presný príklad toho, ako dokážu extrémne texty zaujať. Nie je to však len o extrémnosti. Ak by bolo, moja dilema by bola menšia. Táto poviedka je totiž napísaná mimoriadne zručne. Remeslo má autor detailne zmáknuté, príbeh je pútavy (áno, toto porno má aj dej) a opisy sú skutočne vizualizovateľné (to môže byť pri postupe azda najväčší problém). O tejto poviedke písal už aj Juraj Lörinc. Fakt si nedokážem predstaviť, že by bola publikovaná na stránke SME. Stopercentne by to spôsobilo vlnu silných (negatívnych) reakcií. Ako porotcu ma to nemusí zaujímať – hodnotím kvalitu diela, ktoré je napriek svojej kontroverznosti skutočne mimoriadne. Súťaži, ako takej, však nechcem uškodiť. Tým, že je určená všetkým vekovým kategóriám, dá sa predpokladať, že sa jej zúčastňujú aj deti. A táto poviedka je určite MN. Ale tým, že je určená všetkým vekovým kategóriám, má osloviť aj skúseného a dospelého čitateľa. Neznamená to, že teraz budem eliminovať texty len preto, lebo nie sú vhodné pre detičky. O hodnotení som uvažovala najdlhšie doteraz. Forma za desať, príbeh osem, kreativita desať, osobný dojem sedem (popis aktov bol na môj vkus zdĺhavý, priveľmi sa v nich rochnilo, zopár viet, ktoré som si zapísala, ma vyslovene vyrušilo a pôsobili až hrubo). Poviedke dávam 9 bodov a do septembra budem (rovnako ako súťažiaci) v napätí z toho, ako to celé dopadne. Možno sa jej zadarí v žánrovej cene. Pre mňa osobne do finále asi skôr nie. Ale v tohtoročnom zborníku ju vidieť chcem. A ešte si neodpustím, autora tejto poviedky (pochybujem, že autorkou bola žena, hoci…), by som fakt chcela spoznať.

A je to jasné. Autorkou poviedky na pomedzí fantasy a porna je skutočne žena a ešte aká! Keď som ju stretol na vyhlásení výsledkov, neveril som. Hrozne jemne pôsobiaca osoba... a do toho rohatý Krampušovský, sto striel mu do matere!

Nie, Striebrenku si online neprečítate. Pokiaľ vás zaujíma tento už tretí unikátny text antológie (po Letcovi a Otázke), musíte ísť za papierom ako osa za medom.

Jan A. Braun: Z neba nepadajú len kamene alebo čo takmer zabilo Osipa Ustašenka

Na záver humorná poviedka, u ktorej som si ako u jednej z mála povedal "škoda, že to nebolo dlhšie".


Myslím, že ste z nadšeného tónu väčšiny mojich komentárov už vydedukovali, že vám zbierku Fantázia 2013 odporúčam. Ani som ju nečítal (v papieri) a odporúčam - teda ešte jedna drzosť na záver. Ale skrátka taký dobrý výber fantastiky sa na Slovensku nerodí každý deň.