Revy boli fajn, uspali ma

Tento bod je veľmi dôležitý, pretože som silne presvedčený, že mnohí vonkajší blogeri, teda nie z blog.sme.sk, by s niektorými odpoveďami nesúhlasili.

Dado Nagy kládol pritom také "normálne" otázky. Prvou bolo, že prečo vlastne začali blogovať, čo ich k tomu viedlo.

Tomáš porozprával prečo začal celý projekt... veľmi podobne ako napr. v tomto rozhovore: mala to pôvodne byť občianska žurnalistika, ale Tomás mieni a blogerská verejnosť mení. Stalo sa niečo oveľa všestrannejšie. Zábavne odpovedalo duo André. Andrea na podnet svojej sestry, Lucie Kramaričovej poslala niečo do Prvého pokusu a keďže to vypálilo fajn, skončila práve vysokú školu, uvažovala, že bude mať viac času... hehe. Andrej sa priznal, že začal blogovať asi nedorozumením - nepochopil Tomášovu myšlienku občianskej žurnalistiky a venuje sa skôr beletristickej próze.

Vážna otázka je otázka blogovateľnosti (čo si dovolím, čo nie, čo sa hodí, čo nie, čo vôbec ľudí zaujme...). Prítomní sa temer bez výnimky zhodli, že zo začiatku je blogovateľné prakticky všetko v rámci hraníc, ktoré si človek stanoví podľa miery svojej extrovertnosti a životnej situácie. Pravda, niektorí tie hranice majú voľné. Gabriela sa dokonca priznala, že vďaka blogovaniu hranice úplne zrušila, vypísava sa zo svojich tráum a horších vecí. Okrem istého terapeutického účinku však ide aj o to, aby sa iní ľudia dozvedeli, ako dievčatá trpiace anorexiou a bulímiou rozmýšľajú.

Iným príkladom takých vlastne neexistujúcich hraníc je coming-out článok blogera, ktorý redakcia okamžite vybrala do tlačeného SME a jeho rodičia sa práve z novín prvý raz dozvedeli, že je homosexuál. V podstate drsné.

Človeku sa zdá, že nachádza námety prakticky všade, ale ako ide čas, toto sa mení a mimovoľná autocenzúra postupne ukrajuje z grafomanských chúťok (moja formulácia). Už nemusí každý deň kydnúť článok, ani každý druhý... a niektorí prejdú do nirvány. Prestanú. Robo konštatoval, že priemerný vek, ktorého sa blogeri dožívajú, je 1,5 roka. (Tak to už práve kúsok presluhujem, hehe).

Iným dôvodom, pre ktorý niektorí blogeri skončia, sú diskusie. Človek niečo napíše, hodí to na blog... a diskutéri ho roznesú v zuboch. Niekedy oprávnene, pretože niečo napísal veľmi zle, nesprávne, necitlivo... ale dakedy aj zlomyseľne, nespravodlivo... Admini majú vypozorované skupinky, ktoré si chodia do diskusií kopnúť do pisateľov, niektorých doslova vykopať, "keď sa pošťastí".

Dado dorážal, či niektorého z prítomných diskutéri takto zosekli... a Tomáš mu na to vtipne odpovedal, že v tom je práve pointa, že síce mnohých neaktívných blogerov znechutili práve diskutéri, ale tí, ktorí sú tu (pri anglickej súslednosti časovej by som napísal "tí, ktorí boli tam"), práve aj diskutérsku smršť prežili. Andrea sa pritom úprimne vyznala, že keď jej nejaký diskutér použije v diskusii vulgarizmus alebo ju ináč znečisťuje, celkom s chuťou zahlási adminom, že našla príspevok hodný ich hviezdičkovacej pozornosti - a že sa teší, keď ho skutočne sejmú.

V tejto súvislosti je hodný zaznamenania jeden Robov výrok, s ktorým nesúhlasím. Viete, čo odlišuje skutočný blog od normálnej webovej stránky alebo hoci aj obyčajného verejného denníčka na internete? Vraj možnosť aktívnej diskusie pod článkom. Hm.

Dobre som sa zabavil na ďalšej otázke, ktorú diskutujúci dostali. Vraj ktoré články či príspevky sa im najviac páčia a ktoré najviac nepáčia. Druhú časť vcelku ignorovali a sústredili sa na prvú, pričom sa naplno prejavilo, že blogeri sú egocentrici. Keď prví dvaja odpovedajúci začali hovoriť najmú o svojich článkoch, Dado ich upozornil... napriek tomu aj ďalší sa venovali viac sebe ako iným. Všeobecne boli vyzdvihnutí Ján K. Myšľanov a Jozef Drahovský ako dva príklady rôznych a dobrých blogov. Ján so svojimi hlboko empatickými postrehmi z po všetkých stránkach exotického prostredia, naopak Jozef ako špecializovaný bloger, ktorého už berú vážne aj oficiálne miesta. Naopak ako extrémny negatívny prípad bola spomenutá jedna blogerka, aj keď ju nemenovali, pamätníci si pamätajú... Zaujímavé, že nikto nemenoval ani miss creativity play. Okrem toho Vlado spomenul konkrétny článok riešiaci hlboký problém, temer základnú otázku vesmíru: prečo chodia ženy na toalety spolu. (Nepodarilo sa mi ho nájsť, vie niekto link?)

Nakoniec prítomní okrem Tomáša čítali zo svojich článkov. Andrea ma pobavila svojou charakteristikou, že vybrala niečo staršie, z februára, muhehehe, že staršie, to väčšina mojich príspevkov je doslova bradatých. Ináč, keby vás zaujímalo, ktoré moje staršie články sú podľa mňa najlepšie, robil som pri príležitosti 333. svojho článku .

Vladov článok som už nepočul. Neodišiel som, len som zaspal, pretože jeho úvodná reč pred samotným čítaním bola strašne rozvláčna. Položil som hlavu na operadlo stoličky predo mnou a bolo to...

Dado sľúbil, že tu niekde na blog.sme.sk bude uverejnený zvukový záznam z Revov. Trvali dve hodiny, takže si rezervujte trochu viac času ako na bežný rozhlasový či dokonca televízny rozhovor. Bola to skôr taká macatá panelová diskusia. A toto bol záznam len toho, čo ma zaujalo...

(písané 22. septembra 2006)