Ako školáčik

Pred pár rokmi som sa pustil do štúdia francúzštiny. Venoval som sa jej 8 semestrov a dosiahol som celkom slušnú úroveň, najmä porozumenia. Potom som sa pri množstve svojich aktivít musel rozhodnúť, čo vypustím. Voľba padla práve na francúzštinu, v ktorej som si dal prestávku.

Mal som trochu obavu, že stratím všetko, čo som sa naučil, ako to už s nepoužívanými jazykmi býva. V čase, keď som sa aktívne neučil, aspoň som si občas pozrel francúzsky film v pôvodnom znení alebo minulý rok, keď ma vietor na čas zavial do Luxemburska, som pravidelne pozeral TF1.

Teraz, keď sa mi podarilo ukončiť jednu vec, k francúzštine som sa opäť vrátil. Minulý týždeň som bol na prvej hodine kurzu, do ktorého ma zaradili pár hodín po jeho začiatku, a včera som bol na druhej hodine. Po ceste fo inštitútu som stretol kurzovú spolužiačku a trochu sme sa bavili o zážitkoch z minulej hodiny. Či sa cítime na takú úroveň, aký je lektor a tiež aká bola domáca úloha.

Nejakú som si robil, ale z tohto rozhovoru vyplynulo, že v skutočnosti sme mali na úlohu niečo iné. Mal som to zapísané, ale tak ďaleko som sa pri čítaní poznámok nedostal... Oblialo ma horúco, že idem na hodinu bez napísanej úlohy. Úplne ako prváčika. Čo robiť?

Ešte na základnej škole som podobnú otázku riešil veľakrát. Bolo toľko vecí, ktoré sa dali robiť poobede a večer, že na napísanie domácich úloh už čas nezostával. Veď to poznáte.

Nuž, keď to nebolo hneď na prvú hodinu, snažil som sa napísať si úlohu v škole. Učitelia na to jastrili a občas nakukli do triedy, aby nikto nerobil, čo nemá. Občas ma prichytili. Keď to bolo na prvú hodinu, nebolo vyhnutia, musel som si úlohu písať po ceste do školy. Predstavte si žiaka šiestej triedy, ktorý kráča s aktovkou na chrbte, v ľavej ruke má roztvorený zošit a pravou doňho usilovne čarbe. Prípadne ešte žongluje s knihou, pokiaľ sa úloha týkala nejakého konkrétneho cvičenia. To som si mohol dovoliť, keďže sme bývali v tichej štvrti malého mesta, kde autá chodili len výnimočne a ľudia tiež.

No včera som tento prístup použiť nemohol. Cestou po Obchodnej a Michalskej v piatok okolo štvrtej poobede chodí príliš veľa ľudí... takže mi nezostávalo nič iné, len prísť na kurz bez úlohy. Mali sme si pripraviť aspoň 5 viet s náročným obsahom a istou komplikovanou vetnou konštrukciou. Čo som mal robiť? Priznať sa?

Hodina začala a hneď analýzou domácich úloh. Nebol som našťastie prvý na rane a tak som sa snažil písanie aspoň jednej domácoúlohovej vety kamuflovať tým, že som sa pozeral na tabuľu a akože odpisoval to, čo na ňu písal lektor. Myslím si, že vedel, koľko u mňa bije. Neviem to isto, no nepokladám ho za hlupáka alebo nevšímavca. Nakoniec, jemu to môže byť jedno, keď už si za kurz platíme, je to naša vec...

Takže som sa príslušne hanbil a keď na mňa prišiel rad, svoju jednu krvopotne prekombinovanú vetu som nesmelo prečítal. Dostal som poriadne psychicky po zadku, konečne som si uvedomil, že kurz už seriózne začal, a na ďalšie hodiny sa už budem pripravovať poriadne. Aspoň dúfam.

(písané 9.4.2005)