Keď sa podarí deň otvorených dverí

Príprava bola dôkladná. Už počas týždňa sme si s mojou milou prešli akcie a vybrali sme si hrad Devín. Zistil som totiž, že na ňom ešte nebola a keď to má byť zadarmo, aj nemúzeového človeka to nebude veľká strata. Ráno sa ukazovalo pekne. Napriek nie práve najvyššej predpovedanej teplote a možným obavám z aprílového počasia sme sa rozhodli fičať na bicykloch.

Vzhľadom k okolnostiam sme spolu vzali i kamaráta Martina. Celá trojka vyrazila okolo obeda na cestu. Dofúkali sme kolesá na pumpe a po Devínskej ceste sme si to hasili smerom na Devín. Moja milá bola prvým z nás, kto zistil, že niečo zabudol. Okuliare proti slnku. Ja som si niečo podobné uvedomil pri veľmi malebnom pohľade... zabudol som doma fotoaparát.

Prišli sme do Devína a poďho na hrad. Ani sme sa veľmi nečudovali, keď nás ináč milý Kerberos odmietol pustiť do hradu s bicyklami. Mali sme možnosť zamknúť si ich za vchodom... ale vlastne nemali. Nebolo zámky. Martin sa nenechal zahanbiť a tiež sa pridal do klubu deravých hláv.

Nelámali sme si hlavy, bolo stále teplejšie. Bez pevného cieľa sme sa vybrali popri Morave na sever. Minuli sme Devínsku Novú Ves, zahli na Devínske Jazero, pekne sme sa viezli. Mysleli sme, že sa otočíme späť a cez Devínsku Kobylu sa vrátime do Karlovej Vsi. Ale na nejakom rázcestí sa objavila tabuľka Stupava - a už sme išli tým smerom. Milá si spomenula, že kedysi dávno, keď bola ktorejsi kolegyni na svadbe, už v Stupave bola, tak ju chcela opäť navštíviť.

V parčíku pred kostolom sme sa najedli a pri mape sme si premysleli ďalší postup. Mali sme v zásade 3 možnosti: a. vrátiť sa cez Devínsku Novú Ves, b. urobiť si okruh cez Borinku a Malý Slavín na Železnú studničku, c. pomerne krátkou, ale strmou cestou prejsť cez Kačín tiež na Železnú. Čo sme si vybrali? c. je správne, samozrejme.

Chvíľu sme však o tom pochybovali. Stúpanie z Marianky na kopec bolo drsné, a keďže hlinitá pôda bola trochu mokrá, šmýkalo to riadne. Niekoľkokrát som nedokázal ovládať smer jazdy do kopca, všetka moja tiaž bola na zadnom kolese a pri silnejšom zábere bolo predné vo vzduchu... Takže sme istý úsek, chtiac-nechtiac museli tlačiť, všetci traja. Na lúčke pod vrcholom sme si sadli na slniečko a relaxovali. Zhora idúci ľudia pálili brzdy a zdola idúci všetci tlačili, myslím tých na bicykloch.

Z kopca dolu to už bol bufet, vy, čo poznáte zjazd z Kačína na Železnú studničku, dáte mi za pravdu, že je to parádna jazda, pravda? Došli sme domov, ešte stále bolo vcelku teplo.

Takže aký je môj osobný sumár dňa otvorených dverí samosprávy Bratislavy? Strávil som jeho veľkú časť mimo mesta, jazdením bez cieľa prírodou, cesta sa tvorila podľa momentálnej inšpirácie... a vôbec to neľutujem. Tento deň sa jednoducho vydaril.

(písané 24.4.2005)

P.S. Tak rád by som vám ukázal i nejakú fotku - ale foťák ležal na poličke. :-(