Pred bránami workoholizmu

Nastupoval som ako človek, ktorý o ekonómii nevedel zhola nič, nevedel o bankách nič, angličtinu sa naučil ako-tak z donútenia, francúzština bola pre mňa neznáma hatlanina. Počas tých rokov som sa toto všetko stihol naučiť, okrem toho som urobil doktorát z matematiky, teda z niečoho úplne iného, spravil som si certifikát FRM (Financial Risk Manager), zdokonalil som sa v angličtine, ako-tak som sa naučil po francúzsky, dosiahol som slušné úspechy v kompozičnom šachu... dnes by všetko toto bolo zhola nemožné.

Začínam mať pocit, že pred sebou tlačím kopec nevybavených úloh a tá hora len rastie, rastie a rastie. Zožerie akékoľvek množstvo času, ktoré mám k dispozícii.

Veľká noc. Na Veľký piatok mi pípla SMSka od kolegu, druhého nádejného workoholika, že aj keď sme sa tak nedohodli, spracoval pre mňa materiály, ktoré mal robiť až v utorok, ale zdalo sa mu, že toho bude veľa a naozaj bolo. V utorok by sa to nestihlo - a v stredu som to potreboval mať pri ruke na rokovaní. Takže som sa tomu venoval tiež, konkrétne v nedeľu. Ale nebojte sa, neprišiel som o oddych, len som čas plánovaný na iné pracovné úlohy venoval týmto materiálom. Ináč povedané, kopec sa nezmenšil.

Streda. Vstávam o štvrtej. Na letisku som po piatej, letím a spím. (Jediné šťastie, že som typ, ktorý dokáže spať skoro hocikde.) V Bruseli autobus, doobeda rokovanie o anglickom texte nových bankových smerníc, poobede o slovenskom. Materiály spracované v nedeľu a v utorok sú neoceniteľnou pomôckou. Sedíme tam traja. Dvaja pomaly mŕtvi z ranného lietadla, ja a slovenská právnička, ktorá pracuje na Rade EÚ, tretia osoba je živšia, pretože je v Bruseli už od utorka. O šiestej končíme, autobus na letisko. Tam aj v lietadle čítam diplomovku môjho prvého diplomanta v živote, robím mu nespočetné množstvo poznámok, čo by ešte mohol vylepšiť. Ľahám si o pol jednej a viem, že vo štvrtok mám prvé stretnutie naplánované už na pol deviatu, žiadne vyspávanie.

Piatok. Ráno postupne stretnutia k pripravovaným opatreniam NBS na základe smerníc (3 ľudia), k ratingovému systému banky (9 ľudí), k poobedňajšiemu stretnutiu s Asociáciou bánk (3 ľudia), poobede Asociácia (milión ľudí). Imponuje mi prístup ich expertov, ktorí nám kladú nepríjemné, ale oprávnené otázky, veľmi flexibilne reagujúc na naše predchádzajúce odpovede. Máme čo robiť, aby sme na všetky odpovedali rozumne. O tretej koniec stretnutia, kolegovia odchádzajú. Začínam vybavovať maily, dnešné, včerajšie večerné, píšem nevyhnutné materiály, rozmýšľam nad rozdelením úloh na ďalší týždeň, pripravujem odpovede do európskej skupiny. O trištvrte na štyri píšem mail francúzskemu lektorovi, že bohužiaľ nemôžem prísť na kurz, o pol šiestej po kurze mi odpovedá, že ďakuje, že sa teší nabudúce. O pol ôsmej to balím, beriem si ešte niekoľko vecí na víkend.

Najhoršie na mňa nevplýva množstvo práce. To prosto je a treba sa s tým vysporiadať. Najhoršie je pomyslenie, že keď niečo nestihnem, nevybavím, neodpoviem, budem tými ľuďmi, ktorí sa na mňa spoľahli, ktorí sa ma pýtali, považovaný za flákača.

Vy čo ste boli v podobnej situácii - ako ste ju riešili?

(písané 22. apríla 2006)