Krátky sumár: zdá sa, že ako prvé prebehlo stretnutie 5 blogerov v Londýne. (Tiež som sa zúčastnil, takže sa o ňom trošku rozpíšem zo svojho neluciovského pohľadu.) Potom sa stretli dvaja blogeri, ktorí si podrobnosti zo stretnutia nechali pre seba, Jozef Javurek a Bohuš M. Rosinský. Na pivo spolu zašli i kňaz a horlivý protikatolícky diskutér. (Dopadlo to dobre.) Včera sa stretli iní traja blogeri . Ďalšie stretnutia na obzore...
Osobne som sa k projektu blog.sme.sk pripojil z niekoľkých dôvodov . Stretnutie s inými ľuďmi medzi nimi rozhodne nebolo. Lenže keď sa skoro denne stretávate s tými istými menami a prezývkami, spoznávate úlomky ich životov a myšlienok, vidíte ich na nehybnej fotke, vznikne vo vás naliehavé želanie doplniť toto všetko osobným stretnutím.
Keď som potom zistil, že pri jednej z mojich ciest do Londýna budem mať až dva voľné večery, navrhol som tak voľne do pléna možnosť stretnutia s blogermi z Londýna. Veľmi som neveril, že sa to uskutoční, čas sa krátil a žiadna pozitívna reakcia. Nakoniec večer pred odletom sa predsa len našiel jeden a potom druhý . Všetko dohodnuté, odpájam sa od netu.
Moja milá len tak nechápavo krútila hlavou, že do čoho sa tak ženiem. Najmä človek na prvej fotografii kdesi v cudzej krajine - to by bez backgroundu poskytnutého jeho blogom mohlo byť isté riziko... :-) Som však už veľký chlapec a tak som sa odvážil. Nakoniec sme sa stretli piati, okrem mňa ešte:
Môj pracovný program prebiehal bez problémov, takže som mal kopu času prísť z hotela do centra. Ešte som sa zastavil v obchode, prešiel som kúsok peši - a zrazu som zistil, že už nestíham prísť na Piccadilly Circus načas! Začal som mierne chaosiť, vliezol som do metra, len aby som zistil, že z mojej stanice na Piccadilly žiadna linka nejde... Prvého zriadenca som sa spýtal, kade tam, poradil mi linku a ja som mu uveril bez toho, že by som overil. Mal som šťastie :-) neoklamal ma a na Piccadilly som prišiel len s neveľkým meškaním - a nebol som posledný.
Čakali sme sa pod známou reklamou (kuknite na virtuálnu prehliadku ). Pobrali sme sa do baru a len čo sme sa posadili, Lucia ma vtipne vyzvala, že keď už som prišiel z toho Slovenska, že aby som vytasil Horalky. Boli prekvapení, keď som siahol do tašky a dievčatám vrazil do ruky Mäty a chalanom Maríny. Rozhovor neviazol, len keby tam nebol taký hluk... Peter si len chvíľu odložil kúsok bokom popolník a hneď mu ho niekto uchmatol. Na revanš, keď si potom odskočil, mu ta niekto postavil načaté pivo. Radšej ho nedorazil, lebo v skupine anglických športových fanúšikov ľahko mohol niekto doraziť jeho.
Presunuli sme sa do iného podniku o kus ďalej. Išli sme okolo predajne nóbl spodnej bielizne a Miriam poznamenala, že to je veru správne miesto pre ňu. Myslela to vážne, len ja som sa naivne spýtal, či to myslela ironicky. Keď mi vysvetlili, že sme v Soho, bolo to jasné i mne...
Medzitým sme zistili, že istý Jožo sa vytratil ešte skôr ako prišiel, napriek tomu sme mu venovali pár poznámok. Nabudúce, Jožo, ti poviem z očí do očí, čo si vôbec o tebe myslím. O ostatných účastníkoch stretnutia môžem konštatovať, že sa mi v skutočnosti pozdávali ešte viac, než z ich blogov. Nakoniec, blog sú len také útržky z nás, krátke textíky, ale živý človek, celý človek, to je iná káva. Všetci si pochvaľujeme stretnutia, ktoré som sumarizoval vyššie...
Takže mám jedinú mierne podrypovačnú poznámku. Predstavujem si, že by som neblogoval. Nestretol by som nikoho vďaka blogu - lenže zároveň by som nestrávil desiatky hodín za počítačom a možno by som zatiaľ stretol iných ľudí. Bolo by to lepšie? Možno áno, no to nikdy nezistím. Vo februári som si skúšobne zvolil jednu cestu, neistú, časožravú, no a v poslednej dobe sa mi zdá, že sa to opláca. Okrem iného i tým, že som stretol ľudí.
(písané 11. júna 2005)
