Kamarát práve dopíjal pivo, keď sa zrazu vo dverách objavila známa silueta jeho starej lásky. Rýchlo bolo jasné, že voči hrdzi boli obe značne odolné. Aj slečna, aj láska. Bolo to až komické, sledovať, ako chudák stuhol, snáď ani o trochu menej ako pred mnohými rokmi - pri malinovke a bez batohu všetkých tých sklamaní, ktoré na relatívne pravidelnej báze dostáva v darčekovom balení, počnúc od jeho evidentne nepremysleného rozhodnutia stať sa mužom.
Mal som chuť sa s niekým staviť, že pri prvom otvorení úst mu zabehne slina a namiesto "Ahoj" povie niečo ako "Hh..j". Asi by som nevyhral. V ruke tej slečny sa totiž objavila ruka druhá. Ruka niekoho iného. Chlpatá. Náš estetický zážitok bol úspešne ukončený a ja som sa mu pozrel do očí a čakal, či je ho nasledujúce slovo začne na "pi" alebo "ku".
Prekvapil. Kľudne si odchlipol a hrdo pokýval hlavou, ako keby chcel dať najavo, že je nesmierne pyšný na to, čo ho v tej chvíli napadlo. Sám sa niekedy vyžívam v tom, keď dostanem priestor na dostatočne dlhý monológ. Tak som teda na jeho hru pristúpil.
- "Fajn, koľko že to máme na svete ľudí? 6 miliárd? Hm, iste už viac. Od strednej školy, kde nás to učili už ubehlo pár rokov. Hm, vlastne tá učebnica geografie, v ktorej sme to čítali, je staršia ako my.. ok, nech je to 7. To by sme mali 3,5 miliardy žien. To nie je vôbec zlé. Ja sa ale po anglicky so svojou ženou hádať nemienim. Takže nám ostáva naša krásna 5 miliónová republika. Počkaj, ešte tu máme Česko. Chvalabohu! Takže 7,5 milióna žien. Asi by mala byť v nejakom mne primeranom veku. To by sme z toho dostali tak 500 tisíc. Nezadaná... 100 tisíc. Dobre, teraz mi musíš pomôcť. Koľko takých žien, v našom veku, povedzme z 10 by sa ti priemerne páčilo?"
- "Deväť".
- "A za triezva? Aby si na nich nevedel nájsť chybu?"
- "Hm.. jedna?"
- "Takže mi už ostáva len 10 000 žien! A čo povaha? Vydržal by som s každou z nich?"
- "No, nechcem ťa začať strašiť, ale ak chceš aj tebe vyhovujúcu povahu tej slečny, mal by si to znovu podeliť 10."
- "1 000. No to nie je vôbec zlé. To vychádza na 20 do roka."
- "No počkaj, a ako si prišiel na to, že ťa všetky budú chcieť?"
- "Dofrasa! Tak chcieť ma asi nebude každá, čo? Asi tak 1 z 10?"
- "Povedzme, že to bude trochu lepšie. Ľudia sú dosť samoľúbi. Všimol si si, koľko párov sa na seba podobá, že máš problém povedať, či nemôže ísť o incest? To je preto, že človeku sa páči človek s podobnými rysmi. Aj ty si zrejme budeš hľadať také. A iste aj ony teba. Takže skôr 1 z 5."
- "Fajn, ostáva 200 žien. 200 pekných nezadaných žien s vyhovujúcou povahou v primeranom veku, ktorým sa navyše páčim aj ja".
- "Fyzicky.."
- "Sakra! 200 deleno 5.. to mi fakt chceš tvrdiť, že na tomto svete existuje iba 40 pre mňa vhodných žien???"
Ostali sme chvíľu ticho. Ani jednému z nás nebolo od nášho zistenia príliš veselo. Od vedľajšieho stola sa zrazu ozval chlap, ktorý už v živote evidentne čo-to preskákal. "A lesby. Nezabudnite na lesby chlapci!"
- "Veď sa jej predsa páčim, tak snáď nemôže byť lesba!"
- "Tiež som si to myslel o tej svojej bývalej.. ", povedal chlap, mávol na čašníka, zaplatil a odišiel.
- "Tak koľko", spýtal sa ma môj kamarát.
- "36?"
- "36 žien.. to je katastrofa! Počkaj, my sme do toho rátali aj Češky, že? To by znamenalo, že Sloveniek je iba 12!!! A aká je vlastne pravdepodobnosť, že aspoň jednu z nich spoznám? Nech sa na to pozerám akokoľvek, je to značne mizivé. Nerozumiem tomu. Ako je sakra možné, že na konci dňa sa to predsa skoro každému podarí? Aké je v vlastne pravdepodobnosť, že.. "
- "Čože? Tam s tebou bola aj tá krava?!? Už ti nikdy nebudem veriť, odchádzam!", scéna ako z vychytenej telenovely prerušila ďalší, vcelku sľubne sa rozbiehajúci kamarátov monológ. Asi si ani neuvedomil, čo sa o tri stoly ďalej práve stalo a že jeho nehrdzavejúca nekopla pri svojom odchode do dverí len tak náhodou.
- "Nič, ja už musím aj tak ísť. Nesmiem zmeškať vlak", strhol sa zrazu.
- "A čo tam vlastne ideš robiť?"
- "Mal to byť iba taký výlet. Ale teraz už viem, že keď je pre mňa na Slovensku 12 vhodných žien, jedna z nich by mala byť v Bratislave. Idem ju tam hľadať. V tej kope sena."
Mal som chuť mu za to jeho odhodlanie zatlieskať, ale nechcel som riskovať, že to bude považovať za iróniu a urazí sa. A že zruší svoje plány. Až príliš ma zaujímalo, ako jeho hľadanie dopadne. Koniec koncov, aj ja som si začal pomaličky dávať v hlave dokopy mojich 12 políčok a dumal, koľko z nich je už vypísaných a koľko z tých vypísaných je dokonca už preškrtnutých.
O niekoľko mesiacov sme sa pri rovnakom pive a stole stretli znovu. Ešte som sa ho ani nestihol opýtať ako sa má, už sme sledovali jedno malé veľké deja vu. Otvárajúce sa dvere a v nich ona. Tentokrát už bez chlpatej ruky, s očami blúdiacimi po miestnosti. Nakoniec našli ten správny pár a ona pribehla k nám. Sadla si vedľa, dala kamarátovi pusu a vložila dlaň do tej jeho.
S otázkou na to, či je naozaj pravda to, čo si myslím, že je pravda som počkal až do chvíle, kým sa na pár minút vzdialila. Kamarát prikývol, tak som sa ho spýtal, ako to dokázal.
- "No, vieš, vrátil som sa z tej Bratislavy, stretol ju v meste, ona bola smutná z rozchodu a ja z neúspešného hľadania tej bratislavskej spriaznenej duše. Tak sme sa dohodli, že pôjdeme na prechádzku do prírody.. šli sme po takom poli a na ňom bola obrovská kopa čerstvo nahádzaného sena. A ona sa do nej z roztopašnosti rozbehla.. tak som sa rozbehol za ňou, skočil dnu a šiel ju tam hľadať.. a našiel!"
- "A ako si vedel, že je to tá pravá, tá ihla?"
- "Keď som sa k nej prehrabal, pichla ma do hrudníka.."
