Nie nadarmo sa ženy tak často prirovnávajú k líškam. Líška je proste kráľovná lesa. Má krásnu srsť, rafinované pohyby a držanie tela a vždy má kontrolu nad situáciou. Nad celým tým lesom. A keď sa náhodou dostane do úzkych, má líška ešte posledný a najsilnejší tromf. Vie sa úžasne zalíškať.
Mám rád ženské oči. Človek by ani neveril, čo všetko sa dá s takými očami dokázať. Milovať aj nenávidieť. Pohľad ženy ma vie prinúťiť nasľubovať modré alebo aj ružové z neba a potom tým sľubom aj uveriť. A nikdy na tie oči nezabudnúť. Zároveň ma však ženské oči vedia prinútiť aj k zúfalosti, ochotnej plakať aj za hriechy, ktoré som nikdy nespáchal.
Ale prinútiť asi nie je vhodné slovo. Ženy podľa mňa do ničoho nenútia. Ony si len vedia plánovať budúcnosť. Svoju a zároveň aj budúcnosť všetkých tých, ktorí im vyznali, vyznávajú či ešte len budú vyznávať lásku. A potom sa tej vízie držia. A nám neostáva nič iné, len sa držať tiež. A ideálne aj s nimi, držiac ich dlane.
Mám rád ženské zbrane a tiež ženskú bezbrannosť. Totiž, neviem odolať ich dlhým podpätkom a krátkym sukniam, vlasom plávajúcim vo vetre a zmoknutým blúzkam. A sladkým slovám. Ale rovnako ani ich slaným slzám a strachu.
Strachu.. ale čoho sa vlastne ženy boja? Podľa mňa ničoho, okrem chvíľkových epizód, počas ktorých si menia farbu vlasov a spodného prádla a hľadajú svoj nový plán na lepšie zajtrajšky. A ešte sa boja toho, že raz prídeme na to, že si vystačia aj bez mužov a začneme sa tak cítiť zbytočnými. Tento strach však s prefíkanosťou tej najprefíkanejšej líšky maskujú za strach z pavúkov.
O ženách toho neviem veľa, ale asi to tak má byť. Chce sa mi totiž neochvejne veriť v to, že sa o nás nestarajú preto, že musia, ale preto, že chcú. V to, že hoci vždy vedia, čo sa má stať a stane, dajú nám šancu do ich réžie zasiahnuť. A v kútiku duše aj v to, že nás možno predsa len potrebujú, aspoň trochu.
Mám rád ženy. A dúfam, že aspoň dnes neostala bez kvietku ani jediná. Určite si totiž našu pozornosť zaslúžia a to aj v prípade, že ju nemali naplánovanú.
