Desať rokov. Desatoro prázdnin, desatoro otvorení jednej knihy. Mal som 13, presne ako hlavný hrdina Paľko, keď som ju čítal prvýkrát. Ktovie, koľko z jej posolstva som vtedy pochopil. Zrejme to nebolo príliš veľa, hoci aj prvoplánové čítanie, bez uvažovania o akýchkoľvek metaforách má svoje čaro. Vtedy som príbeh videl asi takto:
Paľko, chlapec z hôr, žijúci v slasti prírodných krás stredného Slovenska je vyslaný na „prevýchovu“ k malomeštiackej babičke z mesta, v ktorom je vzduch pošpinený komínmi železiarne a ľudskou falošnosťou, namyslenosťou a pýchou. Nikdy si tam nenájde svoj malý kúsok pokoja v tieni bútľavej vŕby a ani nikoho, kto by rozumej jeho slobodnej duši. Preto sa rozhodne utiecť domov. Putuje, vykračuje si prírodou tri dni a dve noci a nikdy sa ničoho nebojí. Teda okrem ľudí. Ľudí totiž považuje za svojich nepriateľov. Jeho cesta je plná nevšedných zážitkov, od neľútostného súboja mačky s dvojicou vreteníc až po stretnutie s tromi chlapcami z vedľajšej dedinky, ktorí sa mu stávajú aspoň na chvíľku spoločníkmi na jeho ceste a vznikne medzi nimi silné puto. Celým príbehom sa mocne šíria Paľkove myšlienky. Hoci najprv cíti zlosť na svoju „dobrú rodinu“ za to, ako mu ubližuje, postupne zisťuje, že chyba je aj v ňom. Že sa stal podliakom. Holubom medzi vranami, ktorý sa tak veľmi snažil krákať, až takmer zabudol, že je holubom. Počas druhej noci sa rozhodne, že už nemieni ďalej utekať... pred sebou samým. To, čo sa s ním počas jeho cesty stalo, mu vysvetlí až jeho strýko – stal sa z neho muž.
Dnes je môj pohľad na túto čarokrásnu poviedku asi takýto:
Všetci sme tak trochu tuláci. Túlame sa svetom, túlame sa životom, hľadáme si miesto pod rozkvitnutou jabloňou, kde si môžeme skloniť svoju hlavu a oddávať sa vôni jarných kvetov, teplu ranného slnka a melódii, ktorú hrá rastúca tráva. A zo všetkého najviac chceme nájsť niekoho, kto tam bude v tej krásnej chvíli s nami. Denne sa brodíme šedými ulicami, denne ubližujeme prírode a ľuďom a pritom plačeme nad tým, že je ubližované práve nám. Túžime po slobode, po tom, aby sme mohli len tak bezstarostne lietať, po tom aby sme nemuseli pri zvažovaní čohokoľvek brať do úvahy toľko vecí, že záverečné rozhodnutie nemá takmer nič spoločné s tým, čo naozaj chceme. Máme pocit že sme uväznení a musíme utekať... od reality, od ľudí a od celého sveta, ktorý nás tak veľmi obmedzuje a zväzuje. A pritom utekáme iba pred jedinou vecou – pred svojim vlastným ja. Tak veľmi sa bojíme toho, že sa zabudneme na svoju holubiu podstatu, že ani nevieme, či sme ešte stále holubmi medzi vranami, alebo nás krákanie sveta strhlo natoľko, že krákame aj vtedy, keď nemusíme. Ale sloboda je nám neustále na dosah. Možno k tomu netreba až tak veľa. Možno stačí tá obrovská túžba po nohách mokrých od rannej rosy, tele naplnenom radostnými lúčmi slnka a vlasoch vejúcich v jemnom vánku. A po niekom, kto nás pri tom bude držať za ruku a naplní nám srdce svojim úsmevom.
Tulák je kniha pre deti. Napriek tomu som ešte nečítal nič, čo by výstižnejšie zhmotnilo Nietzscheho myšlienku „Staň sa tým, kým si!“.
