"Ako si mohla byť taká hlúpa!?" - kričím vo svojom vnútri, aby to nepočul. Plačem ticho. Skrývam svoj smútok i pravdu, len aby som neprišla o to, čo mám, čo mi ponúka. Aspoň to málo z neho. Zopár nocí. Prebdených. Vášnivých. Našich.
Viem, že nikdy si ma žiadny chlap nevážil tak, ako on. Nikdy sa ku mne žiaden muž nesprával s takou láskou..
Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie, ale dá sa zabudnúť? Odpustiť? Áno, viem, veľmi som ho sklamala, no boli sme obaja mladí. Prešlo niekoľko rokov a ja po tejto noci, druhej noci s ním zisťujem, čo som mala, a čo som si nechala prejsť pomedzi prsty.
Človek zistí čo mal, až keď to stratí. Roky plynú ako voda, ani si nestihneme uvedomiť, koľko času ubehlo od istých udalostí a koľko životných situácií nastalo... Životných situácií, ktoré medzi naše lopatky vrážajú nôž, aby sme pocítili tú ostrú bolesť straty..
Teraz si tie muky uvedomujem najväčšmi. V myšlienkach si prehrávam všetkých mužov môjho života a bolestne si uvedomujem pravdu. To, čo som mala na začiatku, to, čo som vtedy nevidela a čo teraz už nemôžem mať, bolo to najlepšie. Nikdy som si tohto muža nevážila tak veľmi, ako v tejto chvíli.. V túto noc, kedy..
Nie, nevrhne sa na mňa hneď vo dverách keď prídem, i keď po tom túžim. Sme chladní. Spočiatku. Naozaj sa nedá zabudnúť na tie dva roky nášho vzťahu, na bolesti, ktoré prišli potom, i keď je to už dávno za nami. Minulosť. 6 či 7 rokov? Neverím, že to ubehlo tak rýchlo.. a nechcem veriť, že je to navždy minulosť.. Chlad medzi nami pripisujem len udalostiam, ktoré nás spojili i rozdelili.. Rokom, ktoré uplynuli. Prebdeným nociam. Jeho prebdeným nociam v tom čase, kedy som mu utiekla za iným..
Niekedy ešte vidím v jeho očiach záblesk smútku a hnevu, ktorý som videla vo chvíľi, keď som mu utekala.. Vtedy som si myslela, že mi bude lepšie.. No skákala som len z kaluže do blata, späť a znova.. A teraz ležím pri ňom vybičovaná životom. Krutosťou života. Hľadaním toho pravého, ktorého som nechala v minulosti a zabudla.
Ležím sama, i keď ho mám vedľa seba. Už mi nebude patriť. Už mi nechce patriť.. I keď mám pocit, že ma chce pobozkať, nenájde odvahu. Vždy bol hanblivý. A ja? Bojím sa intímností. Bojím sa znova prepadnúť tým citom, ktorými sme sa nechali pohltiť kedysi.. Bojím sa..
Nechcem, aby strach podmieňoval môj život. Chcem sa vymaniť z pazúrov všetkých obáv. Chcem žiť a neuvedomovať si následky, neprikladať im váhu. Nerozmýšľať. Riadiť sa srdcom. Žiť pre jedinú chvíľu. Pre prítomnosť. Vyhrať boj srdca a rozumu..
...
Zbohom!
Stará láska musí zostať v minulosti, aby som mohla snívať..
