Prešiel som dlhú cestu od batoľaťa cez všetky stupne školy. Ďalej cesta arogantného a namysleného mladíka. Zamestnania v IT sektore. Kariérny postup. Dravosť. Peniaze. Moc. Samozrejme prvé manželstvo, druhé manželstvo. Ale medzi tým som dostal myšlienku. Naplň srdce láskou. A potom prichádzali ďalšie myšlienky. Z Môjho vnútra? Z Inej galaxie? Z Vesmíru? Od Otca? Od Boha? (nehodiace sa škrtnite). Bola to dlhá a ťažká cesta. Cesta pádov a zdvihnutia sa zo dna. A cesta stále pokračuje.
Dnes viem, že mi stačí mať o jeden cent viac, ako potrebujem. Že môžem byť vzadu, a je ma počuť. Že mám vysielať lásku, aby ju mali aj druhí. Že mám s pokorou vnímať svet, ak chcem byť prínosom. Že mám použiť nadobudnutú múdrosť, aby som pomohol. Že mám šíriť pokoj, aby druhí boli šťastní. Že mám tolerovať názor druhých, lebo každý má právo na svoj život. A že stále som len na začiatku tejto cesty a mám veľa ešte pred sebou.
Potom prišla téma migrantov. Hlava ťažká od myšlienok. Vonku plno emócií. Kladných aj záporných. Moje vnútro sa prikláňa k ústretovosti k migrantom. Názory sú rôzne. Za aj proti. A znova myšlienka. Poď von. Povedz svoj názor. Je čas. Lebo jeden aktívny čert porazí milión pasívnych anjelov.
Pričom ja sa určite neradím medzi anjelov :-). Na to nerobím dosť dobra. A určite nepovažujem za čertov tých, ktorí majú iný názor. Ľudský, bez nenávisti v srdci. Ale je doba, kedy sa môžu dostať na vrchol čerti, keď zvyšok bude mlčať.
Nebojme sa povedať svoj názor. Všetci. S láskou v srdci pre druhých ľudí. Nezakrývajme pravdu. Ale držme sa svojich tradícii. Sme Európa založená na kresťanstve, ale aj demokracii. Ja demokraciu chápem tak, že moje práva končia tam, kde začínajú práva druhých. To platí pre všetkých. Ako pre nás, tak migrantov. Nebuďme extrémisti. Ani na jednu stranu. Lebo to škodí nám aj im.
A nezakrývajme fakty. Dobré aj zlé. Len tak sa všetci posunieme dopredu k spoločnej budúcnosti. Budúcnosti založenej na láske v srdci, porozumení a tolerancii. Nie nenávisti a predsudkoch.
Pomôžme migrantom, ktorí sú už blízko a niektorí sú už aj medzi nami. Je naivné si myslieť, že pôjdu preč. Na druhej strane musia dodržiavať naše zákony a zvyklosti. Ak nie, tak použiť rovnaké právo, ktoré platí, ako pre nás tak aj pre nich. To ale vyžaduje s nimi pracovať. Veľa. Vysvetliť im naše zvyky a naše právo. Netolerovať zlo, kriminalitu, alebo ich zvyky, ktoré sú v rozpore s našimi zákonmi. Nebáť sa hovoriť a realizovať deportácie neprispôsobivých. Aj tolerovanie zla je čert. Ale som presvedčený, že drvivá väčšina migrantov túži po živote v mieri a má lásku v srdci. Tak ako my.
Potom nás čaká druhá časť. Ťažšia. Zastaviť vlny migrantov na mieste, kde vznikajú. Pomôcť miliónom utečencov na hraniciach konfliktu. Urobiť miesto pre život tam, odkiaľ pochádzajú. Mier, voda, jedlo, bývanie. A migranti nebudú.
Súhlasím. To nie je práca pre jednotlivcov. Ani jednotlivé štáty Európy. Je to úloha pre vyspelú a zjednotenú Európu. Zjednotenú v láske a tolerancii. A v kooperácii s ostatnými štátmi sveta. Žijeme v 21. storočí. Toto storočie by už mohlo byť storočím pokojného spolunažívania štátov, národov, kultúr, náboženstiev. A v jednote s prírodou. Aby aj naši pravnuci mali Zem krásnu a s láskou tu mohli žiť.
Tak, tak nejako to cítim. Dobrý deň priatelia :-)
