Žijeme na Zlatej Bani jedenásty rok, ale takú víchricu sme tu, hádam, ešte nezažili. Otec, ktorý k nám prišiel zo Sniny a vyrastal v Osadnom, kde sa vie zima rozbesnieť rovnako ako na Zlatej Bani, tvrdil, že vietor včera ohol statný asi 30-40-metrový smrek pri potoku na poly. Smrek našťastie vydržal ten preukrutný nárazový vietor. Aj dnes sa stromy statočne bránia poryvom vetra. Zopár dní bude nebezpečné vybrať sa do lesa, pretože nie všetky stromy budú také silné ako tie pred našimi oknami. Krásne je žiť pod lesom, no dnes nebolo možné ani dvere otvoriť. Nafúkalo na ne takmer metrový snehový závej. Z jednej i druhej strany domu. Vietor sa prevaľuje a lomozí s potešením po streche. Vonku je neuveriteľný hurhaj, mráz preniká až do kostí a zároveň vonku panuje divné mĺkvo. Všetko živé stojí s úžasom a snaží sa prežiť alebo najradšej skryť. Vtáčiky zúfalo obíjajú krídelkami prázdne kŕmidlá. Otec nemôže prejsť závejmi popri dome, aby im tam nasypal semiačka. Voda v bystrom potoku opäť po čase pomaly zamŕza. Polmetrové až metrové záveje sa rýchlosťou blesku preskupujú po lúkach, z cesty si vykrajujú veľkými jazykmi taký kus,že autá majú čo robiť, aby prešli. Cestári opäť raz postavili málo zábran proti vetru. Veď načo aj. Možno zajtra, no určite napozajtra už vietor ustane. Pravdou však je, že dnes aj zábrany zasypal sneh. Koho si to dnes tí čerti berú?
