Pamiatka zosnulých – dušičky. Úprimne povedané, nemám rada tento sviatok. Jediným pozitívom tento rok vidím to, že máme predĺžený víkend.
Neustále sa zamýšľam nad tým, prečo neoslavujeme dušičky napríklad ako v Mexiku, kde je to jedna veľká fiesta, s hudbou, jedlom, tancom. Pýtam sa, prečo ma tento sviatok bolí. Veď ako kresťanov nás vychovávajú, že smrťou nič nekončí, že v nebi nás čaká život večný. Neviem, či je to chyba výchovy alebo nedostatok viery, ale rozhodne môj prístup k smrti je stále spojený s bolesťou a len málokto sa vie so stratou blízkeho človeka vyrovnať v rámci akýchkoľvek vysvetlení a prístupov.
Neviem žiadnym rozumným vysvetlením prehlušiť tú bolesť zo straty.
Nemám rada dušičky, lebo sa otvárajú rany a bolesť, ktorá len zisťujem, že spala. Bolesť nikdy nezmizne, len sa s ňou človek akosi naučí žiť a zo dňa na deň kráčať ďalej životom. Môže len stíchnuť, ale príde občas moment, kedy na nás zaútočí. A my opäť zistíme, ako bolí chýbanie.
Tak by som si priala, aby som vnímala smrť blízkeho ako v Mexiku. Ako oslavu života a nie smrti.
Čaká ma víkend, kedy budem mlčať, kedy budem viac myslieť na svojho mŕtveho priateľa a kedy sa mi zase tak živo a bolestivo vráti všetko to, čoho som bola účastníkom. Budem myslieť na jeho rodičov, ktorý prišli o jediného syna, budem myslieť na jeho mladú manželku a malé dieťa, ktoré si svojho otca nebude pamätať, lebo bola moc maličká. Našťastie. Bude si ho pamätať z našich spomienok, slov. Ona si ho bude pamätať tak, ako jej ho vykreslíme. Nikdy si ho nemusí pamätať tak, ako my, čo sme videli jeho posledné ťažké mesiace, kedy ho zožierala tá mrcha rakovina a ktoré navždy zmenili náš pohľad na život, ktoré zbúrali naše priority.
Tento víkend mi bude smutno. A možno budem aj plakať, za slzy sa nehanbím. Ale zároveň budem vďačná, že som mohla spoznať takého človeka, ktorý mi tak veľmi chýba.
Myslím na všetkých, ktorí stratili svojich drahých a chýbajú im.
