Spoznali sme sa ešte začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy sme sa stretli na parenisku slovenského bigbítu. Tiene, The Buttons, Matadors, The Beatmen, Jolana, či môj The Players s Jožkom Barinom. Ani neviem, ako sme sa zoznámili, ale hneď na druhý deň sme zakladali novú bigbítovú skupinu. Už vtedy mal pohľad generátora s veľkými očami a telo vyschnutej pšenice. Naša skupina vydržala spolu týždeň. Boli tu Prúdy a Marián na pár mesiacov zakotvil v prístave Paľa Hammela.
Neskôr tých spoločných stretnutí bolo viac. Či už pri hudbe, keď som dramaturgoval v Československej televízii, alebo v tandeme Varga – Belák na koncertnom turné po Slovensku, kde Marián zápasil na pódiu kultúrnych domov s miestnymi piánami a ja za mixážnym pultom. Vtedy som naozaj pocítil slobodu, ktorú mi Marián ponúkal pri jazde na jeho hudbe.
Boli sme susedia. Podjavorinskú a Koziu spájal jeden uličný roh. Marián, aj pre svoju známu nepraktičnosť, občas u nás zazvonil a poprosil ma o výpomoc. Pokazená predlžovačka, vypálená lampa, alebo Hammond organ v oprave.
Vlastne aj prvý Hammond organ, na ktorom Marián s takou vášňou zahral svoj Haydnov koncert, som priviezol z Rakúska ja. Vlastne som ho prepašoval a vyložil vo Véčku, vysokoškolskom klube, kde sme sa všetci, čo mali vtedy ruky a nohy namočené v hudbe, stretávali.
Všetko zostalo len v spomienkach, roky, týždne a dni nás odpojili ako vodu v delte rieky. Naposledy sme sa stretli na Novej scéne. Zaznela tam hudba z Cirána z predmestia. Netušil som, že Marián dýcha z posledných síl. Dokonca aj Kamil Peteraj ma presviedčal, že to už s ním bolo aj horšie. Uľavilo sa mi, žiaľ len na chvíľu.
Marián Varga dofajčil svoju poslednú cigaru, vypočul si svoju skladbu pre sláčikové kvarteto a pobral sa niekam, kam žiadne ľudské oko nedovidí. Našťastie nám nechal ďalekohľad, ktorým možno dovidieť tam, kde sa robí božská hudba. A on nám ju zahral ešte tu, na zemi, kde premenil bigbít na hudbu.
Ľubo Belák
9.8.2017
