V televíznom príhovore k 70. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny totiž z pohľadu doterajších výročných príhovorov na túto tému nezvyklo konštatoval „...okupácia Poľska v réžii nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu, čo je aj najčastejšie uvádzaný dátum začiatku 2. svetovej vojny“. Prezident uviedol nespochybniteľný fakt. Ozajstné vojnové vyčíňanie sa totiž nezačalo v noci z 21. na 22. júna 1941 prepadnutím ZSSR, ale v čase, keď Moskva a Berlín boli ešte spojencami a prepadli v septembri 1939 každý zo svojej strany Poľsko (Nemecko 1.9. a ZSSR 17. 9.). Víťazstvo Rusi a Nemci oslávili v Breste spoločnou vojenskou prehliadkou 22. septembra, keď zapíjali aj podpísanie novej demarkačnej línie. A potom každý pokračoval samostatne, Stalin si vzal Pobaltie, Hitler Francúzsko a Belgicko. Rektora Akadémie médií E. Chmelára Kiskova veta vytočila natoľko, že na stránke noveslovo.sk ponúkol analýzu historických súvislostí, prečo bol Stalin nútený dohodnúť tajný dodatkový protokol k zmluve Molotov – Ribbentrop, ktorým si obe strany rozdelili sféry vplyvu v Poľsku a Pobaltí. A hoci sám E. Chmelár uvádza, že iniciatíva k spomínanému dodatku vyšla zo sovietskej strany, tak v súvislosti s prezidentovým konštatovaním o okupácii Poľska v réžii Nemecka a Sovietskeho zväzu, zároveň k tomuto nespochybniteľnému faktu zdôrazňuje, že „postaviť Sovietsky zväz v tomto konflikte na rovnakú morálnu úroveň ako Hitlerovu ríšu je hanebná lož“. Pritom napríklad aj I. Lukeš v publikáciii Československo nad propastí (analýza spôsobov práce spravodajských služieb a diplomacie ZSSR na ovládnutí Československa v protipóle činnosti rovnakých zložiek V. Británie a USA v rokoch 1945-48) konštatuje: "Kombinovanou německo-sovětskou ofenzívou proti Polsku začala druhá světová válka..." A to, že sa stalinský režim príliš neodlišoval od toho hitlerovského potvrdzuje uvedený český historik v ďalšej časti, kde popisuje atmosféru medzi zahraničnými diplomatmi v Moskve po obsadení časti Poľska, keď z hlavného mesta ZSSR odchádzal vtedajší poľský veľvyslanec W. Grzybowski: "... vyjadřovali (veľvyslanci) podiv a zármutek nad tím, že někteří polští diplomaté nemohli s velvyslancem odjet, protože byli zničehonic pohřešováni. Bez ohledu na jejich diplomatickou imunitu je totiž zajala a zavraždila sovětská tajná policie."
Všetci, čo sme schopní sa vymaniť z výkladu dejín spred Novembra 1989 vieme, že Stalin nebol iba mierotvorca. A hoci oslobodzovacia úloha Červenej armády (a tú vôbec netvorili iba Rusi, ale výrazný počet Ukrajincov a príslušníkov ďalších národov Sovietskeho zväzu, navyše tretinu územia Slovenska oslobodili Rumuni) je pre porážku Nemecka v krajinách východnej a strednej Európy určujúca, zároveň však vzápätí priniesla totalitu iného druhu, tiež poznačenú množstvom mŕtvych a určovaním, kto je ten správny človek pre komunistický režim. Ak aj posudzovanie udalostí v samotnom roku 1945 naozaj treba viac označiť ako oslobodzovanie, jedným dychom je však dôležité zdôrazniť, že Stalin mal už vtedy na mysli najmä rozšírenie svojho vlastného impéria. V tomto zmysle augustové udalosti v roku 1968 už iný názov, ako okupácia, nemôžu mať. Poznanie o faktoch z histórie je v súčasnosti už dostatočne široké a preto by sa o úlohe Červenej armády z obdobia konca 2. svetovej vojny malo uvažovať aj v súvislostiach všetkých momentov obdobia stalinizmu a hrôz, ktoré boli jeho dôsledkom. I. Lukeš v spomínanej knihe popisuje aj Stalinov prípitok v Kremli na konci marca 1945 po skončení rokovaní členov londýnskeho a moskovského exilu o zostavení povojnovej vlády a jej programu. "Stalin přiznal, že se Rudá armáda na území Československa vymkla kontrole. Sovětští vojáci nejsou žádní andělé a varoval, že někteří by se v jednání s civilisty mohli dopustit i násilí."
Pokiaľ prezident vo svojom príhovore len vyslovil fakt, na ktorý sme v podobných vystúpeniach neboli zvyknutí, premiér R. Fico na druhej strane spomínané súvislosti neberie do úvahy vôbec. Po oznámení rozhodnutia, že pôjde do Moskvy na oslavy 70. výročia skončenia 2. svetovej vojny v niekoľko hodinových odstupoch opakoval mantru: „nemiešajme účelovo minulosť a súčasnosť, nevytvárajme nezmyselné konštrukcie, pretože nemôžu obstáť vo svetle historických faktov“. Tieto jeho slová však v absolútnej miere napĺňajú to, čo súčasný ruský režim prezidenta Putina potrebuje. Z myslí ľudí v štátoch, ktoré Moskva vníma stále ako svoje satelity, vytlačiť reálne vedomosti o tom, ako sa dostali pod nadvládu bývalého ZSSR. Má zostať iba vďaka a každá prejavená nostalgia za slovanským bratstvom je braná ako plus. Tak ako treba vnímať súvislostí udalosti začiatku 2. svetovej vojny aj s aktívnou úlohou Stalinovho Sovietskeho zväzu, rovnako tak treba vnímať súvislosti aktuálneho ruského zasahovania na Ukrajine. Byť v Moskve na 70. výročie Dňa víťazstva (tak pretrváva koniec 2. svetovej vojny v ruskej terminológii), keď z východu Ukrajiny prichádzajú denne správy o bojoch a mŕtvych ukrajinských vojakoch nie je žiadny prejav pripomenutia si pamiatky obetí 2. svetovej vojny a uznania úlohy Sovietskeho zväzu v nej. Na cintorínoch na Dukle, v Liptovskom Mikuláši, vo Zvolene a na Slavíne sa táto pieta dala prejaviť oveľa lepšie.
Ak si totiž slobodne uvedomujeme všetky historické súvislosti udalostí začiatku 2. svetovej vojny a súvislosti konfliktu na Ukrajine, tak premiér Fico návštevou Moskvy 9. mája narúša odkaz Novembra 1989, ktorý nás vymanil z područia totality. Zrejme však moskovské uplatňovanie moci je naturelu bližšie ako to bruselské.
Dobrý príklad rozdielu chápania moci poskytujú aj viackrát opakované obrázky v televízii. Keď prichádzajú na dôležité vystúpenie lídri západoeurópskych krajín, snímajú ich kamery, ako kráčajú k mikrofónu cez otvorený priestor. Putin sa objavuje pred kamerami iným spôsobom. Najskôr vidíte obrovské pozlátené dvere jednej z kremeľských sál. Dvaja príslušníci prezidentovej stráže k nim slávnostným spôsobom napochodujú, dvíhajúc nohy až na úroveň pása. Presne v rytme predchádzajúcich krokov každý z nich siahne na kľučku a otvoria svoje krídlo dverí. A za nimi je nachystaný ON. Následne vstúpi do sály s tým svojím, akoby chlapčenským úsmevom. Cár Putin.
Situácia u nás sa dá pripodobniť k Andersenovej rozprávke o cisárových nových šatoch, kde jediný malý chlapec nezaťažený mocenskými súvislosťami cisárstva zakričí: Kráľ je nahý". U nás jednoznačný postoj o úlohe Ruska v konflikte s Ukrajinou vyslovil A. Kiska. "Žiadne pochybnosti o tom nemám. A myslím si, že každý, kto má dostatočné informácie a nepodľahol ruskej propagande, nemôže mať o tom pochybnosti," vyhlásil prezident na margo zasahovania Moskvy do konfliktu v Ukrajine. Nepočul som takéto jednoznačné slová od premiéra Fica. On neustále opakuje : Neverím ani jednej strane! V jednej z diskusii v televízii TA3 minister zahraničných vecí M. Lajčák v súvislosti s náročným hľadaním jednotného postoja členov EÚ v oblastiach zahraničnej politiky poznamenal, že sa vždy nájdu jeden dvaja tvrdohlavci, ktorí narušia jednotu. A nech sú odôvodnenia premiéra Fica o jeho prítomnosti z 8. na 9. mája v Moskve akékoľvek, nezakryjú jednoduchú pravdu. Z krajín EÚ sa stal práve takým tvrdohlavcom, v tomto prípade jediným premiérom z európskej dvadsaťosmičky, Napokon tento aspekt priklincoval samotný R. Fico, keď v priestoroch vojenského cintorína v Liptovskom Mikuláši pred novinármi povedal, že by do Moskvy išiel „aj keby ste sa postavili na hlavu“ a k tomu dodal, že „ide o jeho hodnotovú výbavu“.
Keď som v dňoch Novembra 1989 stojac na námestí zauvažoval nad tým, kde budú chcieť Slováci, aby patrila ich krajina za ďalšie štvrťstoročie, naozaj mi ani v päte neprišlo na um, že videnie sveta cez oči nových ruských lídrov bude pre mnohých Slovákov stále bližšie ako hodnotový svet (pri všetkých jeho chybách) západnej Európy.
