Nie nevrátil sa mi zrak. Nestal sa ani žiaden zázrak. Ani som sa nevrátil z divočiny. Iba som konečne zasa raz cestoval hromadnou dopravou do mesta, ako za starých čias. Vďaka tomu som mal viac času. Svet, mesto, ľudí som vnímal úplne iným spôsobom, ako keď pozerám na svet spoza volantu a v ruke držím páku na zmenu rýchlosti. Dnes som sa pozeral okolo akoby spoza okna domu. No domom bola moja duša. Ruky som mal opreté o očné viečka a pozoroval som pohyb a život okolo. V ruke som držal knihu. Aby som si uvedomil, že život je jeden príbeh, ktorý svoju rýchlosť mení sám. Ja sa ho môžem iba držať a prispôsobovať sa udalostiam, ktoré sa dejú. Tým ich prispôsobovať sebe. No nehýbal sa iba svet, hýbal som sa aj ja.
Začul som staršiu pani, ktorá sa tešila, že môže ísť na nočnú do práce, ba že ta ide skôr, lebo kolegyne si chcú večer vyraziť. Nebol som si istý, či náhodou zvuk autobusu neskreslil trochu tie slová, ktoré vyslovila. Úsmev na tvári však prezrádzal, že asi nie.
Mesto bolo plné mihajúcich sa bytí. Smutných, prázdnych. No viac tých veselých. Turisticky hľadajúcich. Entuziasticky sa ponáhľajúcich za novými vecami. Vášnivo sa túliacich. Túžobne očakávajúcich tú druhú časť seba, ktorá sa už kdesi v diaľke začína vynárať.
Ľudia nakupujúci. I tí len tak si veci obzerajúci. Ľudia vyobliekaní, i takí, ktorým veľmi sedí aj ležérne oblečenie. Paničky, ktoré sa musia vidieť v každom sklenenom výklade. Chlapi, s ktorými nie je ľahké stráviť čo i len pár sekúnd v malom priestore. Ľudia jednoducho všelijaký. Niekedy však až príliš dobre ukrývajúci svoju krásu.
Všetci by sme potrebovali vystúpiť z áut, v ktorých sa neraz vezieme chránený pred život tečúcim okolo. Niekedy ani okno neotvoríme, lebo nám stačí pocit zapnutej klimatizácie, ktorá nám navodzuje umelé prostredie. A pri tom chlad i horúčosť cítená na tvári, na oziabaných, či potiacich sa rukách hovorí o tom, že žijeme. A že je to krásne a vždy neopakovateľne iné.
